Slovenčinárka, nemčinárka, zlomeninárka

Pani učiteľka JANA ŠTRBOVÁ je Ružomberčanka, aj keď od svojich šiestich mesiacov do šiestich rokov bývala v Nitre. Učí už trinásť rokov, z toho rovných jedenásť na našej škole. Povypytovali sme sa jej na žiakov, psy, zlomeniny… a samozrejme, knihy.

Aká ste boli žiačka?

No, nezbedník ????. Neobsedela som, vystrájala som, nebola som z tých vzorných šprtiek.

Aj známky boli pestré…?

To zas nie, nebola som lajdák.

Čo vás bavilo?

Prestávka a telesná. Ale vážne – mala som rada dejepis. Aj slovenčinu. A fyziku. Tú som mala rada kvôli astronómii.

Ako ste dospeli od tej fyziky k tomu, že idete na slovenčinu…?

Tam zohrala podstatnú rolu literatúra, lebo od piatich rokov si čítam.

Čím ste chceli byť ako malá?

Šašom.

A trochu väčšia…?

To som nevedela, preto som šla na gymnázium. A tam sa to už vykryštalizovalo. Mala som výborného triedneho učiteľa, teraz je riaditeľom v Likavke. Skrz neho som sa rozhodla pre učiteľstvo.

Vy ste známa svojimi zraneniami – aké bolo vaše najzvláštnejšie zranenie?

Prebodla som sa vianočným stromčekom – v Timovej triede, asi pred dvoma rokmi. Tesne som minula krčnú tepnu. Na pohotovosti som už skoro odpadla zo straty krvi.

Máte šťastie na úrazy?

Áno, 28 zlomenín, porátala som to.

… krehké kosti?

Áno.

Aká zlomenina bola najhoršia?

Najhoršia bola zlomená panva.

Ako sa vám to stalo?

Nabodla som sa na bicykel. Vypadla mi matka zo zadného kolesa, automaticky zastali brzdy a ako som išla, nepreletela som, ale nabodla som sa na stredovú tyčku kormanu.

A najzvláštnejší úraz?

Neviem…

Napríklad, keď ste si zamotali nohu do periny…

Jaj, áno. Keď som vyliezala z postele, tak som si zamotala nohu a zlomila som si malíček. A ešte si spomínam na jeden kuriózny úraz. Autobus mi privrel prsty do dverí, tak, samozrejme, boli pomliaždené. Dali mi ich do dlahy, tú som zlomila po troch dňoch, tak mi to iba pevne obviazali, a keď som preberala službu v kostole, nenapadlo mi, že by ten predo mnou mohol nachystať už kadidlo vyše hodiny a pol vopred. Tak som vzala uhlík a zapálila ho, ten predo mnou ho však polial vopred liehom. Tak mi to vzbĺklo v rukách a nevedela som, čo skôr hasiť – svoju ruku v obväze alebo horiace kadidlo uprostred sakristie. Tak tomu sa povie – urob oheň (hovorovo priprav kadidlo). Ten môj oheň mal niečo vyše metra. A potom prišiel pán kaplán a povedal: „Nejako vám to nehorí.“ Keby nebol kňaz, tak…

A keď sa vrátime k literatúre – ktoré sú vaše obľúbené knižky?

Najobľúbenejšia kniha je Chatrč. To je príbeh sám osebe. Bála som sa sfilmovania, ale nebola to až taká hrôza. Vo všeobecnosti mám rada náboženskú literatúru, duchovnú tvorbu. Skôr prózu ako poéziu. Napríklad manželov Eldredgeovcov. Alebo pátra Vellu.

Čo ste čítali naposledy?

Konečne som dočítala knihu Malý život. Ale tá kniha má 687 strán.

To nebol malý život ????.

Nie, nebol malý. Aj keď ten človek si to myslel. Nie je to kniha pre deti. Je o človekovi, ktorý mal veľmi ťažké detstvo a nedokázal sa z neho dostať. Aj keď ho v 15 rokoch zachránili, oslobodili z toho prostredia a mohol začať s čistým štítom, minulosť ho stále dobiehala.

A pre deti…?

Kráľovskí bojovníci. To je výborná kniha pre súrodencov. Má to štyri časti. Je to podobné ako Narnia – musia sa najprv naučiť bojovať v inom svete, aby zvládli boj v tom súčasnom.

Vnímate počas svojej 13-ročnej kariéry nejaký posun v tom, akí sú žiaci v slovenčine? Sú blbší?

Skôr vnímam, že ich to menej zaujíma. Málokoho baví učiť sa. Pýtajú sa: načo mi to bude? V minulosti to neriešili, učili sa. Ale teraz sa naučia na písomku a vyhodia to z hlavy. Čo mali v piatej triede, to už v siedmej nevedia. Ale v podstate ich chápem.

Myslia si, že im to Word opraví…?

Myslia, ale Word všetko neopraví. Čiarky, prídavné mená v množnom čísle…

A literatúra…?

Čítajú menej. Oveľa menej. Sú triedy, kde sú dvaja čítajúci žiaci. Radšej si pozrú film alebo sa budú hrať na počítači. Žiak na rovinu povie, že knihu naposledy prečítal na prvom stupni.

A nemčina…? U vás to ešte bol prvý jazyk a dnes je veľmi okrajový…

Mnohí si myslia, že angličtina stačí a netreba sa učiť žiaden cudzí jazyk. Ale je lepšie, keď človek vie viac cudzích jazykov. Nielen pre neho, že je obohatený, ale aj v rámci dorozumievania. Ja som sa napríklad dostala do oblasti, kde som sa s angličtinou nepohla. V Egypte ma na recepcii stopli, I don´t understand, musela som vytiahnuť svoju starú ruštinu…

Čo robievate vo voľnom čase?

Bicykel, pes. Do prírody, na túru. No a knihy.

Akého máte psa?

Máme tri. Jeden vlčiak (dlhosrstý, pastiersky), jeden kríženec pitbul – jazvečík a jeden kokeršpaniel.

Ako sa volajú?

Väčšinou dostali meno v útulku. Jazvečík je Kuli, vlčiačica je Shely. Kokeršpaniela sme kúpili a vybrali sme mu meno Tobi.

Čo máte rada a nerada na žiakoch?

Vadí mi pokrytectvo, falošnosť, klamstvo do očí. Alebo arogancia, ale s tým sa málokedy stretávame. To sú dve vlastnosti, ktoré nevykrývam. Sympatické mi je, keď vedia spolu pekne držať. Keď dokážu spolu vychádzať, učia sa vzájomnej tolerancii. Nevysmievajú sa nikomu, ale pomôžu si.

Timo Galan, Terézia Rončáková Foto: Katarína Papčová