Blog | Jozef Sidor | Veselé príhody černovských muzikantov (5)

Vyučovanie maďarčiny

Tento príbeh, ktorý sa zachoval v ústnom podaní najstarších obyvateľov, sa stal v čase, keď v Černovej účinkovala prvá ľudová sláčiková muzika, teda ešte za Rakúsko-Uhorska.

Voľakedy v polovici leta prišli do Černovej mládenci za Švošova. Najprv sa zastavili v krčme u žida Helera. Dali si po deci čistej, aby sa im jazyky rozviazali a obzerali sa po stoloch, či nezočia niekoho z tých, ktorých hľadajú. Zvedavý krčmár ich hneď začal pozorovať skúmavým pohľadom, lebo merať takú diaľku zo Švošova do Černovej už niečo znamená. Keď im ulial po druhom poháriku nenápadne prehodil: „A čože vás sem priviedlo? Hádam len nejdete nejaké ovce, alebo voly kupovať ? Na to ste ešte primladí!“ „Ani jedno, ani druhé sme neprišli kupovať,“ povedal najvýrečnejší z nich pravou švošovčinou. „No tak, von s tým,“ dobiedzal do nich krčmár. „Možno by som vám vedel pomôcť.“ „No keď to krčmárko chceš vedieť, tak ti to povieme. My sme prišli za muzikantmi z Černovej, či by nám neprišli zahrať na budúcu nedeľu na muziku. Lenže nepoznáme ani jedného z nich, tak nevieme na koho sa máme obrátiť,“ porozprávali mu napokon Švošovci. „No, prišli ste trochu privčas. Slnko je ešte vysoko a chlapci, čo hrávajú, budú ešte na poli alebo v hore,“ pohotovo zareagoval krčmár. „Zatiaľ ešte pozhovejte, ja po niekoho pošlem.“ Otvorí dvere do kuchyne a zakričí na slúžku: „Marka, nože zabehni do Urbanov, nech ten starší, čo hráva na husliach, príde sem, ak je už doma.“ „Nuž, veď ti je to Marka Prílepkovie, čo nad kaplicou bývajú,“ spoznali slúžku Švošovci. „A kdeže sa tu berieš?“ hneď sa jej opýtali. „Ja tu slúžim,“ odpovedala im a behom hore dedinou išla hľadať primáša. Ten bol už našťastie doma, tak hneď pribehol. Muziku dojednali, ešte po jednom si hrkli a veselo kráčali dole dedinou domov. V Kúte zišlo jednému na rozum a hovorí: „Ale ako prídu? Na mašine, na voze a či na nohách?“ „To je ich vec. Keď sľúbili, voľajako sa k nám dostanú,“ povedal druhý. Večer, keď sa muzikanti zišli v krčme, primáš im rozpovedal, čo zjednal. Všetci súhlasili, veď na Švošove ešte hrať neboli. Cez týždeň usilovne na husličkách pílili, aby nevyšli z cviku. V nedeľu, len čo prišli z mesta z kostola, pozháňali sa, aby na muziku na Švošove neprišli neskoro. Keď už boli vychystaní, mladší brat jedného z muzikantov pribehol a vraví: „Náš Jozef vám odkazuje, že nemôže ísť, lebo prechorel. Veľmi ho bolí brucho, nemôže sa ani vystrieť.“ „To je zlé,“ bedáka primáš. „Čo ideme robiť? Švošovcom sme sľúbili, že naisto prídeme. No hej, ale kto bude kontru hrať, keď Jozef ochorel? Dajme hlavy dohromady a niečo vymyslíme.“ „Čože máme vymýšľať,“ ozve sa basista. „Ja mám takýto návrh – včera som videl doma richtárovho syna Laca Bačkorovie. Toho, čo sa učí za učiteľa. Hádam majú voľajaké vakácie, určite pôjde.“ „A pripomeň mu, nech vezme aj klarinet, čo na ňom v dychovke hrával. Určite sa mu nejaký groš medzi ruky zíde,“ dodal primáš. Laco, keď prišli za ním sľúbil, že pôjde pod jednou podmienkou. „Tú vám poviem, až na voze, keď pôjdeme na Švošov.“ Netrpezliví, čo to bude, posadali na voz. Keď boli poniže dediny Laco hovorí: „Viete, aby sme mali na tom Švošove nejaký veselý zážitok, tak sa budeme tváriť, že nevieme po slovenský iba po maďarsky.“ „Ja po maďarský neviem ani poriadne hubou ceknúť,“ vraví primáš. „Ani v škole mi tá maďarská abeceda nešla.“ „Ja som si po maďarsky zapamätal iba Otče náš,“ vraví druhý. A basista vraví, že vie iba čo je harom deci. „Nič to,“ upokojuje ich Laco. Ako budúci učiteľ sa chytá svojho remesla. Keď prišli do Hlbokého vedeli po päť slov. V Nižnom poli celú vetu a v Bystrom už aj odpovedať, akokeby celé mesiace chodili po Pešti. Schádzajúc z voza úplne zabudli na svoj materinský jazyk. Prišli do krčmy, nástroje naladili a začali hrať. Pribehnú ku nim mládenci a spytujú sa, čo budú piť? Tí smädnejší už mali na jazyku, že pálenku, ale káravý pohľad kontráša im privrel ústa a svorne odpovedali: „Nem tudom.“ Mládenci išli hneď za tými, čo ich dojednali: „Čože ste to za muzikantov došikovali? Veď tí ani po slovensky nevedia.“ Čo ťa po nich, nech pijú, čo chcú, len nech hrajú.“ A veruže hrali. Muzika bola ako sa patrí. Mládenci dievky vykrúcali a čudovali sa, čo sú to za muzikanti, keď medzi sebou len po maďarsky trepú. Tým môžeš aj do všelijakých ponadávať aj naprezývať, aj tak nerozumejú. Z takýchto rečí sa smiala celá krčma. Krátko pred polnocou vbehla do krčmy slúžka, ktorá slúžila v Černovej u Helera. Ešte sa ani nerozhliadla, už ju schmatli do tanca. Po skončení kola ju vítali: „Vitaj, Marka, ako sa máš v tej službe? Muzika je dobrá, len muzikanti nič po slovensky nerozumejú,“ hovoria jej. Marka sa porozhliadne a pustí sa do smiechu: „Veď to nie sú žiadni maďarskí muzikanti, ale chlapci z Černovej. A ten vysoký je richtárov syn Laco. To len v jeho hlave mohol skrsnúť taký nápad. To vás ale riadne dobehli.“ Smiechu nebolo konca kraja. Keď sa vracali domov spomínali, akými prívlastkami ich častovali, keď nevedeli po slovensky.