Blog | Jozef Sidor | Koledníci

Tento príbeh je z obdobia 2. svetovej vojny, keď sme chodili do rímsko-katolíckej ľudovej školy v Černovej. Vianočné obdobie sa pomaly končilo. Zima bola poriadna, snehu neúrekom, z čoho sme v každom dvore mali veľkú radosť, lebo sme sa mohli sánkovať do chuti. Do takejto atmosféry zapadala aj každoročná posviacka domov – koleda. Jej program vyhlasoval po svätej omši na sviatok Narodenia Pána pán farár. Koleda sa tradične začínala na sviatok sv. Štefana na vyšnom konci od domu Černovských a postupne pokračovala z domu do domu po ulici Na Hôrky, Strmej a Včelárskej ulici. Koledníci potom pokračovali po pravej strane od Vevericov nadol. Cez Hubovie dvor prešli za Májov k žliabku a postupovali smerom nadol až po Babálovie dvor a skončili u Hatalov. O týždeň v nedeľu koleda pokračovala od Sidorovie do Balovie dvora, potom do domov na Jánošíkovej ulici, ďalej do Papčovie, Jančovie, Kaliarikovie, Záhorcovie, Juskovie, Fullovie, Brokutovie dvora a k Jeleníkovcom. Odtiaľ do Priehradky a kým bolo vidno až na nižný koniec ulice A. Hlinku. Ďalšia posviacka domov sa začínala buď na Silvestra, alebo na Nový rok po ľavej strane ulice A. Hlinku od Cibulkovcov nadol. Záhumnie ešte zastavané nebolo, stál tam len Lejkovie dom. No a na túto trasu vybrali ako miništrantov mňa a môjho kamaráta Vlada. Výber vždy robil pán farár s kostolníkom podľa dochádzky na sväté omše. Na koledu vždy chodil pán farár, ktorým bol vtedy vdp. Július Hromada, kantor – organista, ktorý bol vždy z radov učiteľov, kostolník a dvaja miništranti. Obrad posvätenia sa skladal z modlitby, pokropenia domu a domácich svätenou vodou a zadymením kadidlom. Učiteľ vždy kriedou na dvere napísal G-M-B a letopočet a jednotlivé písmená oddelil krížikmi. Tradovalo sa, že gazdiná prosila, aby boli krížiky čo najväčšie, aby narástli veľké prasce. Príchod do domu začínal kantor spevom niektorej slohy z piesne „Veseľ sa ľudské stvorenie“ z JKS. Slohy piesne sa vyberali podľa postavenia obyvateľov domu. Sloha o Herodesovi sa nesmela spievať v žiadnom dome. No a v takomto zložení sme pokračovali z domu do domu až po školu, kde boli byty učiteľov. Potom sme prešli do Kútnych, Papčov, Roštekov, Záhorcov a prišli sme k obchodu „Potravného družstva“, ktorý bol vpredu. Vzadu v dvore bola krčma a vedľa nej byt obchodníka s rodinou. Tu tradične pohostili pána farára a kantora. Miništranti spolu s kostolníkom boli v kuchyni, kde im ponúkli koláčiky. Ďalšia dlhoročná tradícia bola, že gazdiná vždy vhodila do sväteničky niekoľko drobných mincí, čo bola odmena pre miništrantov. Dojedajúc koláčiky, pozreli sme sa do sväteničky a s hrôzou sme zistili, že je v nej už málo svätenej vody. Poprosili sme kostolníka – uja Bélu Jeleníka, aby dolial svätenú vodu, lebo okrem tymianu nosil aj fľašu so svätenou vodou. Lenže on na ňu zabudol a svätenú vodu nemal. „Keď prídeme do Lajčiakovie dvora, poproste tetku, aby vám dala studenej vody a dolejte. Keď tam bude čo i len troška svätenej vody, to platí,“ poradil nám. Po skončení obradu u Lajčiakovcov, kým pán farár debatoval, poprosili sme o vodu. „Ale hej, chlapci, tam je v kuchyni na šporáku v hrnci. Naberte si, koľko potrebujete!“ V kuchyni už bola tma a tak Vlado načrel varechou do hrnca a nabral do sväteničky. Koleda pokračovala do Urbanov, čo mali pred domom trafiku.Pri kropení svätenou vodou sa však začali po stenách a na prehozoch objavovať čudné fľaky. Zopakovalo sa to aj v ďalších domoch. Keď sme prišli do domu na začiatku Janigovie dvora, fľaky boli ešte viditeľnejšie. Kostolník vidiac, že niečo nie je v poriadku, využil chvíľu, kým pán farár debatoval a pod svetlom pozrel do sväteničky. „Chlapci, čo ste to nabrali?“ To sme už aj my videli, že v sväteničke plávajú mastné oká z polievky. „Rýchlo choďte pred Lajčiakov a naberte čistej vody, lebo keď to pán farár zistí, tak vás vyzauškuje, že no nezabudnete!“ Urobili sme, ako kázal, ale to už boli poslené domy na tejto ulici. Koleda sa skončila v kultúrnom dome, kde býval Ladislav Hatala s rodinou. A tu nás znovu pohostili. No a my driemkajúc od únavy a tešiac sa na to podstatné, dojedali sme makovníky. Ustatí sme sa vrátili do kostola. V sakristii sme povyzliekali kamže, košieľky, goliere a prišli sme na faru. Za pána dekana bolo zvykom, že nás gazdiná a kuchárka pani Agneška ponúkla teplým čajom a pán dekan peniažky zo sväteničky spravodlivo rozdelil miništrantom. O to väčšie prekvapenie sme zažili, keď nová gazdiná pani Gizela peniažky zo sväteničky zobrala a nám s Vladom dala každému po 5 slovenských korún so slovami „môžete ísť domov.“ Skormútení s ovisnutými nosmi a slzami v očiach, hundrúc, že nám ani čaju nedala, prišiel som domov. Otec sa ma hneď opýtal: „No, ukáž, koľko si vykoledoval?“ Bez slova som položil 5 korunáčku na stôl a išiel som spať. Mama hovorila, že ešte aj v noci som zo sna spieval: Radujme sa, veseľme sa. Na druhý deň po svätej omši čakala moja mama Vladovu a na otázku, či aj on doniesol len 5 korún, je potvrdila, že je to pravda. Napriek tomu sme neprestali chodiť do kostola miništrovať. Dokonca nás pán farár povýšil na hlavných miništrantov s tým, že budeme pomáhať novému kostolníkovi a do tohto krásneho poslania budeme zaúčať mladších chlapcov. K tomu nám pribudla ešte jedna zodpovedná úloha – vo všedné dni ísť pred každou svätou omšou zazvoniť na vežu.