Blog | Jozef Sidor | Žatva

Po skončení lúčnych prác – sušení sena nastala ďalšia sezonná práca a to žatva. Aj keď u nás nebilo také lány obilia, ako na dolniakoch av naších podmienkach sa dopestoval ovos a jhačmeň,menej už žito a pšenica. Po dozretí obilia, kedy klasy už boli vyplnené a zrno dozreté nastal čas žatvy. Obilie sa kosilo ručne kosou s hrabkami. Bolo veľké umenie vedieť kosiť s takýmto náradím, obilie muselo padať do riadkov jedným smerom ne zem. Horšie bolo, ak bolo obilie prerastené burinou, alebo poľahnuté. Vtedy sa len podkášalo a ženy za koscom pokosené rady zberali kosákom a ukladali na zem jedným smerom,aby klasy boli spolu. Takto rozpresreté obilie sa sušilo z jednej a potom obrátiac hrabliskami z druhej strany. Uschnuté sa nahrabávalo na menšie kôpky a potom nasledovala najnepríjemnejšia robota celej žatvy – viazanie snopov. Na zem sa rozprestrelo zo žitnej slamy ukrútené provrieslo, namočené do vody a kôpky obilia sa ukladali jedným smerom nań Keď bola kôpka dostatočne vysoká okolo obilia sa okrútilo provrieslo, kolenom sa pritislo zatiahlo, urobil sa uzol a povliekol z vnútornej strany. Niekebdy sa takto uviazané snopy stavali klasami hore do kozlov, aby lepšie vyschlo. Celá táto robota tak dala zabrať, že ruky až polakte boli dopichné od ostí. Naviazené snopx sa ukladali do tzv.krížov. 4 snopy sa uložili klasamy spolu vo tvare kríža a postupne sa jeden na druhý navršovali do 3 radov. Navrch sa položil posledný 13. Strnisko sa zahrabalo pozbirali klásky a toto sa ešte navŕšilo navrch. Takto poukadané obilie v krížoch vytváralo krásnu panorámu v poli. Potom nasledoval odvoz snopov v rebriňáku, ktoré sa vidlami naložili, vrch voza sa upevnil žrďou a furman na koni doviezol vo do humna. V humne sa snopy poukladali do priestoru na to určenom do záčina. Keď bol záčin plný a obilie všetlo dovezené začalo sa mlátiť cepami. Samotné cepy pozostávali z dlhej tenkej rúčky, na ktorej bola v drážkach upevnená kožená ohlávka v ktorj sa táto pri mlátení spolu s cepíkom pohybola. Cepík bol z tvrdšieho dreva o dľžke 60 cm hrubšieho priemeru a bol pripevnený o rúčku kratším remencom. Mlátenie sa prevádzalo na priestore na humne na to určenom tzv. Holohumnici. Bola to prevná podlaha z hrubých dosák a siahala po celom humne. Ona slúžilana všetko. Samotené mlátenie začalo oklasňovanim ,kedy 2 snopy položene ku sebe a za tvrdými údermi cepovsa uvolňovala vačšia časť zrna. Potom sa snopy rozviazali a celej dľžke holohumnice sa rozprestreli a postupovaní mláriac cepami do slamy so chodilo od jednéko konca na druhý. Slama sa obrárila a znovu ten istý proces. Samotené mlátenie malo svoj rutmusKeď mlátila jedna osoba ak bolo počuť len ťap, ťab. Keď sa mlátilo vo dvoje tak to už bolo ťap,ťap – ťap, ťap. Veselšie to bolo, keď sa mlátilo vo troje :ťap,ťap,ťap – ťap,ˇtap, ťap. Najkrajšie sa ozývalo, keď sa mlátilo vo štvoro, čiže 4. taktový rytrus: ťap,ťap,ťap,ťap – ťap, ťap, ťap ťap.. Veľkým umením bolo tzv. prezývnutie, čiže vynechanie jedného taktu a vrátenie sa do rytmu. Potom sa slama od zrna povytriasala zaviazala nazad provrieslom do šúpok a povyhadzovala na vôdor, čo bola široká plocha umiestnená obyčajne nad holohumnicou pod strechou. Vymlátené obile vo hrubšej vrstve sa ešte raz prebehlo cepami,aby sa zbavilo zvyšku ostí.. Poto po vymlátení vštkých snopov sa zrno nahrnulo na kopu ku stene a nastalo čistenie zrna od pliev tzv. rajtárovanie. Rajtár bol skonštruhovaný jednoduchý stroj u miestnený v drevenej konštrukcii. Všeka jeho činnosťbola zabezoečovaná krútením jednejj kľuky krutiacou sa ručne. Na samom vrchu bol násipník na zbožie,do ktroeého msa nasipalo vrece zbožia. Pod ním bol lopatkový vantilátor, ktorý plevy vyfukoval vn Potom nasledovala súprava pohybujúcich sa mechanizmov zo sitami rôznych otvorov kmitavým pohybom zrrna sa vyčitovalo a poslupovalo nižšie , aby na druhom konci vyčistené padalo do pripravenej nádoby. Z tejto sa presýpalo do pripravených vriec na ďalšie použitie. Vrecia sa ukladali, do komory,alebo na nejaké suché miesto v humne. No a tekéto vrecia so zrnom boli veľkým lákadlom pre myši, Tieto, keď sa dostali do vreca vedeli z v ňom urobiť poriadnu škodu. Aj,keď sa ich chytanie používai sklápacie pasce s návňadami, alebo okrúhle drôtené najspoľahlivajšou ochranou pred nimi boli mačky. Tých bolo v každom dvore neútekom. Najhoršie bolo.keď mačka stratila význam svojho poslania a prepadla labužníckym chúťkam. Tak to bolo aj s mačkou, ktorú maliu môjho kamaráta Vladu. Namiesto chytania myší navštevovala kuchyne, komory i pôjdy na vyšnom konci a uchmatla, čo sa jej podarilo. Raz to bol kus masa, inokedy klobása a najhoršie, že chodila zlizovať vŕšky sadnutého mlieka pripraveného na mútenie.. Keďže ponosy na ňu sa stupňovali padlo rozhodnutie, že mačky sa treba nejakým spôsobom zbaviť. Tak padol návrh, že je treba utopiť. Lenže mačka prešpekulovaný to tvor sa nikomu nedala chytiť okrem malého chlapca Vladovej sestry. Chlapec mačku chytil a vodili je do papierového vreca, omotali špagátom, a s takýmto balíkom prišiel Vlado po mňa. Zbehli sme dole záhumním a po htadskej do Úlesu ku Váhu.Lenže tam bola malá voda, tak sme išli až do Hlbokého, kde má Váh poriadnu hĺbku. Na vrece sme ešte priviazali skalu a hodili za škarpy(oporný múr cesty( vrece do vody. Aby odišlo ďalej od brehu do hlbočiny ešte sme aj házaním skál okolo neho sme posúvali. Lenže papierové vrace sa rozmočilo, mačka pazúrami si urobila dieru a vplávala z vody von. Keď sme ju naháňali vbehla v škarpe do otvoru na odtok vody. Všelijako sme sa ju snažili dostať von palicami, no zatisla sa ešte ďalej. Zahádzali sme dieru sklalami a nechali jej len malý otvor, aby môhla dýchať a odišli sme domov. Vari po 3 či 4 dňoch sme si na ňu spomenuli a Vlado hovorí, že ideme pozrieť, či ešte žije. Skaly sme odchádzali a mačka zamňaučaním zahlásila, že žje. Aku ju odtiaľ vyhnať nám poradil starší chlapec zo školy : Vopchajte do dieey papier a zapálte, budete vidieť, že vybehne. Tak sme aj urobili. Keď mačku začalo opekať vybehla von a bola doma skôr, ako my. Keď sa Vlado vrátil domov jeho otec – veselý to chlap mu ukazuje : ako ste tú mačku utopili – veď sedína verande . Tie jej chúťky sa zasa opakovali po domoch na vyšnom konci. Nakoniec nám poradil, jeden starší chlap, ako sa jej zbaviť, lebo kamkoľkek ku odnesiete mačka si cestu zapamatá. Uviedol príklad, keď báčik Ballovie, čo bývali poniže nás vyniesol ju až na Krstú horu, aby sa jej zbavil, no leď sa vrátil mačka ho vítala na prahu. Najlepšie bude, keď mačku zabalíte do vreca a hodíte doidúceho auta, ale musí ísť poriadne ďaleko, any vevedléla kam ide. Tak nastalo znvu chytanie mačky, zabalenou do vreca zišli sme doKúta a čakali kedy pôjde nejaké auto. Lenže vtedy prešli za deň 3 –4 nákladné autá. Išlo síce jedno, alo malo korbu zakrytú celtou a išlo opačným smerom. Konečne po dlhom čakaní sa objavilo od dediny otvorené náklad.auto. Ja som vyšiel na hradskú,šofer, myslel si, že sa chcem odviesť, no ja som mu povadal, že čakám furmana. Vlado vybehol z priekopy,a hodil vece s mačkou do korby nákl.auta. Šofer ufujazdil smero mdole na Gombáš a my spokojne domov. Ďalšie dni Vlado dával pozor, či sa mačka znovu neobjaví. Našťastie nie, možno si v niektorej dedine našla nové pôsobisko, kde uplatňovala svoje labužnícke chúťky.