Blog | Jozef Sidor | Veselé príbehy černovských muzikantov (3)

Raňajšia zvonkohra

V jedno nedeľné letné ráno zastavil pred dedinou na ceste voz rebrinák. Furman zakričal: „Pŕ a sme doma“. Chlapi zosadať. Rozospatí muzikanti pozoskakovali z voza a poskladali nástroje. Furman obrátil voz, šibol do koní a dal sa na spiatočnú cestu. Ďakujúc za odvoz priali mu šťastnú cestu do Štiavnice. Tam boli totiž hrať na hasičskom bále. Kráčajúc s nástrojmi pomáhali bubeníkovi, ktorý toho mal najviac. Popri tom všetci rozmýšľali, čo by ešte vyparatili, aby bolo na čo spomínať. Hádam poďme nejakému furmanovi kolesá z voza poodopínať. Alebo v daktorom dome kľučky popodopierať, aby nemohli výjsť. Keďže nič súceho ich nenapadlo tak každý svojou stranou sa rozhodol ísť domov. Lenže, ako kráčajú hore dedinou jeden z ních zavolá: Chlapci aha, prasa, ukazujúc do Bačkorovie dvora. A skutočne. Pri plote ležalo neveľké prasiatko. No to hádam ho chcel niekto potiahnuť, ale keď nás zbadal, tak utiekol. Prišli ku nemu, ale veď to prasiatko žije. Možno ho zabudli zavrieť do chlieva, tak utieklo. Viete čo ? Aby ho gazdiná lepšie našla, tak mu zavesíme na krk zvonec. Rozbehli sa po humne hladať zvonec. Jeden priniesol veľkýy ako na voly. Ten nie, to by nevládalo uniesť. Druhý zasa od oviec, ani ten nie, nemá dobrý hlas. Tretí doniesol pekný mozadzný spiežovec. Ten je dobrý. Dvaja chytili prasiatkoa tretí mu pripol na krk zvonček. Keď prasa zacítilo na sebe takú novotu vyskočilo a začalo behať po dvore raz sem, raz tam. Čím tuhšie behalo, tým viac zvonec zvonil. To už začali na ten hluk aj sliepky kotkodákať v kurienci rozbrechli sa aj psi na okolí. Poďme, mi chlapi preč. Keď nás prasa nevidí, hádam sa ukľudní. Len nech nás nevidí tetka Bačkorovie, lebo tá nám to spočíta. Pobrali sa teda domov. Tí starší, aby ešte doma pomohli pri statku a nanosiť vody i dreva. No a tí mladší do postele pod perinu, kým nepôjdu do kostola. Prešlo horúce leto a muzikanti na túto príhodu už zabudli. Po sychravej jeseni nastali dlhé zimné večery. Jeden večer sediac vo vykúrenej starej izbe pri sliepňajúcej petrolejke, učili sa teóriu a čítanie not, ktorú im dal za domácu úlohu dirigent Veselka. Poškulovali i na vianočné pesničky z Nábožného Kresťana, ktoré by boli vhodné na hody. Do tohoto ticha zaznelo nesmelé zklopanie na dvere. „Ďalej, slobodno“. Keď ani po druhom zaklopaní nik nevošiel najbližší otvoril dvere. V ních stála tetka Bačkorovie. Pochválen, môžem ísť ďalej. No len poďte. Hádam ste sa neprísli učiť s nami noty? To nie, ale toto som Vám priniesla za to prasa. Aké prasa, čo za prasa čudujú sa navzájom. Len sa nerobte, že nič neviete hovorí ím. Ja som v to ráno všetko videla a počula. Prechorelo nám prasiatko, tak som ho ráno vypustila, aby sa troška vybehalo po pŕhľave a do toho ste prišli s tým zvoncom. Prasiatko začalo žrať a do zimy narástol z neho poriadny kúsok. Tak som vám teda doniesla zo zabíjačky kladúc misu zo servítkom na stôl zopár jaterničiek. A aby vám nezaškodilo i niečo na preliatie – vyberá z pod zástery fľaštičku s pálenkou. Ale tetka veď ste to nemuseli. Musela, nemusela v zdraví užite a majte sa dobre. Dobrú noc a s Pánom Bohom. Keď tetka odišla oblizujúc si prsty po takej hostine najstarší vraví, tomu čo prišiel na nápad so zvoncom: No vidíš Jano, ty môžeš byť aj zverolekárom.