Blog | Jozef Sidor | Nielen ovos ťahá voz
Tento úsmevný príbeh zapadá do obdobia konca 60. rokov minulého
storočia, kedy sa v Černovej ešte súkromne hospodárilo. Každý si svoje
políčka statočne obrábal, aby pre svoju potrebu dopestoval zemiaky, kapustu,
zbožie i zeleninu. V kažom dvore sa chovali kravy, ovce hydina ba aj kozy.
Vačšiu pozornosť pútali tí, ktorí chovali ešte aj kone či už na
obrábanie vlastného poĺa, alebo ako furmani. Bolo to na jar pri oraní,
siatí, žatve obilia zvoze sena, ale aj dreva z hory na vykurovanie. Tak
každý furman mal od jari zaistenú pevnú klientelu. No ich nedostatok sa
prejavoval pri nárazových prácach ako napr. sušenie a odvoz sena. Gazdovia,
ktorí mali na lúkach štále – senníky si dávali seno do nich. Horšie
bolo s tými, čo štále nemali a preto boli nútení seno doviesť do humna,
ako zásobu krmiva na zimu. Tak letné mesiace jún, júl boli ako stvorené pre
kosenie lúk. Od skorého rána sa ozývali cvengoty koscov,aby , čo najviac
pokosili, pokiaľ bola ešte rosa. Potom nasledoval fruštik, ktorý priniesli
ženy, roztriasanie radkov a sušenie sena. Keď sa seno usušilo aj keď sa
stalo, že niekedy zamoklo a muselo sa dávať do kopencov kolobeh sušenia sa
opakoval znova.
Vyše Srazu mali kmotrovci Rázgovci poriadnu pokosenú lúku a tak sa museli
poriadne obracať aby seno doschlo. No a keďže nechceli byť odkázaný na
povoz rozhodol sa kmotrov otec starý pán Rázga kúpiť kobylku. Na prvý
pohľad pekná biela, neveľkého vzrastu pôsobila veľmi perným dôjmom.
K tomu ešte, aby bolo do čoho zapriahať aj menší rebrináčik do ktrorého
sa zmestilo zo 10 batohov sena. Keďže seno doschlo starý pán Rázga
prišiel domov, zapriahol kobylku Micu do voza a pomalými krokmi vybral sa po
seno. Postupne po starej hradzkej prišiel do Kúta, Hlbokého, Mankov, Pod
sady, a starou cestou hore na lúku Vyše Srazu, kde už bolo seno prichystané
na kope. Kobylku vypriahol, dal ju do kríkov, aby ju muchy neštípali a seno
s kmotrom naložili do voza. Naložený voz,očesali, zapli žrď, aby sa seno
netratilo. Starý pán kobylku zapriahol do voza, chytil liace do rúk a
zavelil“ Hijo Mica ideme! Mica na mieste zadupkala kopytami a nie a nie sa
dopredu pohnúť. Keď sa to viackrát opakovalo začali ju aj s vozom
tlačiť, ale ona nie a nie ťahať. Neotávalo nič iné, len kobylku
vypriahnuť a my, čo sme boli nablízku na lúkach jeden pri oji, kmotor
z jednej a jeho švagor z druhej strany chytiť voz a dotiahnu ho až na
chodník Pod sady. No a kobylka zo starým pánom hrdo kráčala za nami, ako
generál. Keď sme ju znova chceli zapriahnuť zvalila sa nám ešte na zem a
museli sme ju dvihať. Do konca starý pán od hnevu zavolal chlapci zabite ju.
Neostávalo nič iné len voz došikovať až na hradzkú. Na veľké
prekvapenie, keď sme ju znova zapriahli a šibli bičom akoby ju fanta prešla
dala sa dobehu a šťastne došli domov. Keď seno zložili a povyhadzovali na
šop oddychujúc na lavičke jeden z nich zahlásil: „Teraz nielen kobylke,
ale aj nám by bolo treba dať ovsa“!

Komentáre