Dnes je streda, 8. december 2021
Meniny má Marína, zajtra Izabela

Blog | Ladislav Hatala st. | Moje styky s Andrejom Hlinkom (1)


Prvý môj pozoruhodnejší styk s Andrejom Hlinkom, na ktorý sa pamätám, mal som s ním, keď som mal iba päť rokov. Bolo to v Zelený štvrtok alebo Veľký piatok (presne neviem) roku 1906. Staval sa vtedy náš kostol. V tie časy bolo zvykom, že v tieto dni malí šarvanci trikráť za deň a to: ráno, napoludnie a podvečer prešli hromadne celou obcou ustavične klopkajúc a rapkajúc na primitívnych klopkalách a rapkalách. Konečný cieľ tohto sprievody, či kapely bola zvonica, ktorá bola provizórne pre stavanie kostola umiestnená na cmiteri. Toto banderium tvorili obyčajne len školopovinný chlapci. Ale aj ja som veru za ním zatúžil, hoci som ta ešte nepatril. A bol som ešte len taký malý prndúch. No nemal som ani rapkala ani klopačky. Na neodbytné dramkanie stará matka poprosila istého mládenca z príbuzenstva, aby mi napochytre nejakú klopačku zmuštroval. Chudák, nemal žiadnej doštičky po ruke, iba pár kusov starého šindla z káplnky. Z tohoto mi napochytre klopkalo znôtil. Ja som mal aj z tohto ohromnú radosť. Netrpezlive som na ňom riadne zaklopkal, aby som ho vyskúšal. A – hrôza klepkalo sa na prvom zaklepaní rozštiepilo. Vzdať sa ho a za novým čakať ani pomyslieť. Rozštiepenú doštičku som si palcami pridŕžal pohromade a hrdo som sa pripojil ku kapele. Bolo už podvečer, A keďže banderium už obec pochodilo, tiahli sme na kostolec ku zvonici. Na kostolci bolo plno ľudí, stáli nad akýmisi priekopami (boli to základy pod kostol.) My, samozrejme, mali sme za cieľ zvonicu, preto sme popri zástupe hrdo stúpali ku zvonici. Medzi zástupom boli aj cudzie osoby a dokonca aj niekoľko kňazov. (Bola to asi posviacka základného kameňa pod kostol.) Naša kapela ich zaujímala. Jeden z nich nás požiadal, aby sme ukázali naše rapkalá. Nik sa neopovažoval. Odvážil som sa teda ja najmenší s najhorším klepkalom. Bez akéhokoľvek zapýrenia smelo som žiadateľovi podal moje úbohé klepkalo a pripomenul som mu aby, si dal pozor, aby mu klepkalo palce neprištíplo, i ukázal som mu, ako si ho má držať. Všetko sa zasmialo nad mojim počínaním a mojou pripomienkou, upozornením, A. Hlinka sa zasmial najchutnejšie poznamenajúc: „Pozri, šibala, veď to má z ukradnutého šindľa zo starej kaplnky.“ Potom sa ma opýtali, že čí som. Keď sa Hlinka dozvedel, že Cilin Hatalovie, znova sa zasmial a znova ma poctil „šibalom“. Hlinka mal totiž moju matku rád, lebo si ochotne plnila svoje povinnosti, príslušné dávky na kostol platila aj za brata, ktorého nosila ešte iba pod srdcom. Dotyčný pán mi potom dal 20 halierov s poznámkou, aby mi mamka riadne klopkalo kúpila.


Komentáre


Moje styky s Andrejom Hlinkom (1864–1938)

O Andrejovi Hlinkovi vlastním niekoľko publikácii. V nich je z rozličných profilov opísaný. No z rodáckeho-černovského predsa nie. Nuž ako takého opísal som si ho ja a to z môjho súkromného postoja. Veď, keď Hlinka aj patril celému Slovenskému národu, predsa bol v prvom rade Černovcom a mal aj on obyčajné rodácke postoje.

Hľa…