Spomienka na Leonarda Sliačana

Farnosť Černová a Občiansky výbor MsČ Černová Vás pozývajú na pietnu spomienku pri príležitosti 50. výročia úmrtia Leonarda Sliačana, ktorá sa uskutoční 17. 10. 2019. Spomienka začne sv. omšou o 18.00 hod a po nej bude pokračovať o 18.45 hod na cintoríne.

Kto bol Leonard Sliačan?

Leonard Sliačan (1901 – 1969) Kňaz – starosta – mučeník

Leonard Sliačan, tretí kňaz z Černovej, patrí medzi najväčších národovcov – mučeníkov z radov katolíckych kňazov v 20. storočí. Slovami kardinála J. Ch. Korca to bol vzácny človek a dobrý kňaz. Jeho celoživotným krédom bolo hlinkovské ´Za Boha, za národ´. Napriek svojim zásluhám charakterovým vlastnostiam i brutálnemu prenasledovaniu patrí medzi málo známe osobnosti aj v cirkvi. Dôvodom je jeho odsúdenie v procese s príslušníkmi Hlinkovej gardy. Hoci šlo o divadelný proces v réžii KSČ, na dlhé roky ho očiernili tak, že ani dnes nie je vôľa o ňom hovoriť.

Narodil sa 27. 10. 1901 v Ružomberku – Černovej v chudobnej rodine železničiarskeho robotníka Jána a Rozálie rod. Bačkorovej. Bol prvý z ôsmich detí. Šesť tried ľudovej školy vychodil v Černovej v čase najtvrdšej maďarizácie. Pri povestnej Černovskej tragédii bol ľahko ranený zblúdilou guľkou. Tento zážitok ho sprevádzal celý život. Aby rodina vyžila, ako 14-ročný pracoval v textilke. Tu si poškodil zdravie. Na piaristickom gymnáziu v Ružomberku absolvoval štyri ročníky. Potom sa prihlásil do seminára v Banskej Bystrici, kde aj maturoval. Po teologických štúdiách bol vysvätený 29. júna 1927 vo Sv. Kríži nad Hronom. Kazateľom na jeho primičnej sv. omši bol Hlinka, ktorý ostal aj jeho celoživotným vzorom.

Starosta a budovateľ Krupiny
Ako kaplán slúžil v Detvianskej Hute, v Brezne nad Hronom, Turčianskom Svätom Martine a vo Zvolene. Od 2. 1. 1935 bol presunutý do Krupiny. Tu si ho rýchle obľúbili. Najprv ho zvolili za farára, potom aj za starostu (1938 – 1943). Členom HSĽS bol od roku 1928, neskôr bol jej miestnym i okresným predsedom v Krupine. Od r. 1941 i škôldozorcom (inšpektorom). Vážili si ho pre jeho pracovitosť a silné sociálne cítenie. Vynikal starostlivosťou o blaho mesta i cirkvi, stal sa otcom chudobných. Sám žil chudobne a prakticky bez odpočinku. Obdobie jeho pôsobenia bolo pre Krupinu zlatým obdobím. Už v r. 1935 pritiahol rehoľné sestry, ktoré tu zriadili detskú opatrovňu (škôlku). Obnovil kostol, postavil katolícku i evanjelickú faru, zborový dom, vodovod, budovu okresného súdu, kultúrny dom, vydláždil niektoré ulice, čiastočne reguloval Krupinicu. Postavil dve nové školy, na Dolných kopaniciach a Červenej hore, otvoril obchodnú školu i školu pre ženské povolania. Zintenzívnil spoločenský, náboženský i kultúrny život v meste.

Prenasledovanie
Vo verejných funkciách však nemohol vyhovieť niektorým politicky a konfesionálne inak zmýšľajúcim občanom. Časť z nich sa realizovala po vypuknutí povstania, ktoré otvorilo priestor na pomstu a bezbrehé násilie. Ešte v septembri 1944 sa ho samopalom pokúsil na fare zastreliť predseda Revolučného národného výboru Trnka. Faru prekutali i rôzni partizáni a deklasované živly. Po obnove ČSR bol 3. júla 1945 obvinený z kolaborácie. Ľudový súd ho však 22. 10. 1948 úplne oslobodil. V júli 1950 ho príslušníci ŠtB v noci odvliekli do pracovného koncentračného tábora v Močenku. V dôsledku prepadu fary jeho otec podľahol srdcovému záchvatu. Po návrate z Močenku v marci 1952 ho (protiprávne) preložili na spustnutú faru v Turčianskom Sv. Michale.

Divadelný proces v r. 1958
Po maďarskej revolte v roku 1956 vedenie KSČ usúdilo, že tzv. kontrarevolučné sily ešte nie sú úplne porazené. Pripravili tak nové ťaženie, ktoré malo kriminalizáciou tzv. ľudáctva diskreditovať cirkev, nacionálnu hrdosť, no najmä slovenské štátoprávne snahy a vytvoriť propagandistickú clonu pre ďalšiu degradáciu Slovenska a Slovákov. 7. marca 1958 asi dve desiatky príslušníkov ŠtB Sliačanovi vyrabovali faru a jeho odvliekli. Vo väzbe sa obvinení museli predložené texty výpovedí memorovať. Kto sa zdráhal, bol mučený psychicky i fyzicky. Aj jeho príbuzní videli, že mal vytrhané vlasy a po tele rany. Proces sa konal od 22. do 26. 4. 1958 v Národnom dome v B. Bystrici. Pripomínal arénu z rímskych čias, keď kresťanov hádzali pred hladné zvery. Aby sa zvýšila jeho údernosť, vysielala ho televízia, rozhlas, prinášala tlač. Film o ňom vysielali v podnikoch a školách. Novinári dostali neopakovateľnú kariérnu príležitosť. Knižným pamfletom na pokyn ÚV KSS prispela Mária Sedláková. Z podnikov prichádzali stovky rezolúcií požadujúcich prísne tresty pre „vrahov“. K hystérii sa pridali ešte aj Katolícke noviny. Sliačana zamontovali do procesu s vytipovanými príslušníkmi 5. poľnej roty HG. Hoci títo boli už raz odsúdení, mali byť znova, exemplárne, a najmä teraz mal byť k nim primontovaný aj kňaz. Vyjadril to titulok v boľševickej Pravde: „Klérofašistická výchova je zodpovedná za zverské zločiny gardistov“. Sliačan mal byť údajne členom komisie, ktorá zaistencov posielala na smrť. V skutočnosti to bolo presne naopak. Pre záchranu ohrozených robil, čo mohol. Za zajatých partizánov i Krupinčanov intervenoval najviac. Venoval peniaze na „výkup“ zaistených židov a viacerým zachránil životy. Tieto svedectvá však súd nepripustil. Obhajcom bol JUDr. Glatz, ten však pre neho nespravil prakticky nič. Obžaloba nezabezpečila žiadne presvedčivé dôkazy voči obvineným gardistom, tobôž voči Sliačanovi. Ich nedostatok nahradilo násilie a hysterická propaganda. Rozsudok, podľa pokynov KSS, ešte pred jeho vyhlásením vypracoval JUDr. Breuer. Za údajný zločin vojenskej zrady jeho, nevojaka, Krajský súd (predseda JUDr. Harazin) odsúdil na 25 rokov. Existenčne postihnutá a šikanovaná bola celá jeho rodina. Kruté zaobchádzanie pokračovalo aj vo väzeniach. Po dvoch porážkach a oslepnutí bol zo zdravotných dôvodov 21. 7. 1965 prepustený. Jeho bezvládna matka musela z dôchodku 250 Kčs doživotne splácať trovy za súd. Ťažko chorý umrel 17. 10. 1969 v Ružomberku. Krupinčania sa už v r. 1968 pokúšali o jeho rehabilitáciu. Tej sa on, ani ostatní obžalovaní nedožili.

„Vyšetrujúci sami im zostavili výpovede, nahrali na magnetofónovú pásku, obžalovaní museli sa ich učiť naspamäť. Pozorných poslucháčov na súde preto neprekvapilo, keď obžalovaný začal odrecitúvať nabifľované priznanie skôr, ako sudca dopovedal celú otázku… Odsúdenie Leonarda Sliačana bolo zločinné a nespravodlivé…“
– Brat, učiteľ Jozef Sliačan o zinscenovanom procese v r. 1958

„Nestal som sa kňazom pre mamonu. Nezhŕňam peniaze pre seba, nekupujem role, nestaviam si vilu, nemám auto, nechodím po kúpeľoch. Chcem slúžiť Bohu, blížnym a národu.“
– Leonard Sliačan o svojom poslaní, 1940