5. a 6. roč.: Škola hrou

Keď žiaci postúpia na druhý stupeň, zvykneme im hovoriť, že sú už „veľkáči“, už nie sú maličkí. To však neznamená, že sa nemôžu hrať alebo dodržať myšlienku z filmu Malý princ: Vyrásť nevadí, vadí zabudnúť. Zabudnúť byť deťmi. Katastrofálny scenár. Horší ako ten, s ktorým prišli siedmaci na Mikuláša (vraj Vianoce nebudú). Vyrásť z detských topánok nevadí (iba mamkám, lebo musia kúpiť nové), vadí však, keď sa prestaneme pozerať na svet očami dieťaťa. Dieťaťa, ktoré sa teší, žasne, hrá, smeje, skáče, vystrája,… Preto sa nám na hodine objavili pastelky. Poviete si, že pastelky patria predsa do rúk maličkým, no … antistresové maľovánky pre dospelých asi nevznikli iba tak. Tak sme vzali do rúk aj my pastelky a zopakovali si pády či pocvičili vzory podstatných mien. Niektorí sa tešili, iní veľmi nie, jeden výraz tváre si však určite všimnete :-D.