 |
||
|
Vendelín Javorka |
||
 |
||
 |
V roku 1934 ho Svätá stolica poverila vedením ruského apoštolátu v Charbine v Mandžusku. Tam zastupoval ruského katolíckeho biskupa počas jeho neprítomnosti. Po čase ochorel na týfus a bol blízko smrti, no napokon sa uzdravil. Po návrate biskupa organizoval katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami v čínskom Šanghaji, kde viedol farnosť sv. Jozefa pre Rusov katolíckeho východného obradu. V roku 1939 sa vrátil do Rusica v Ríme, aby sa pripravoval na ďalšie poslanie. Od roku 1942 pôsobil v Bukovine (Rumunsko), kde ho v čase druhej svetovej vojny zajala postupujúca Červená armáda. Zaistili ho ako špióna 19. júna 1944 a odvliekli ho do Sovietskeho zväzu a odsúdili na 17 rokov väzenia. Na generálnej prokuratúre v Moskve mu kládli otázky o politike Vatikánu. Pokojne a zavše s úsmevom im odpovedal, niekedy i žartom na ich upodozrievania. Po polročnom vyšetrovaní ho odsúdili na desať rokov nútených prác. Jeden a pol roka bol v tábore v Moldavskej autonómnej republike, odkiaľ ho previezli do Inty na rieke Usa za polárnym kruhom. Tam zostal do konca svojho trestu. V pracovnom tábore oslepol na jedno oko. Po prepustení na slobodu ho previezli do charitného domova v meste Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal bratovi list do Žiliny. To bola prvá zvesť o ňom, že žije. V charitnom domove v Poťme prežíval posledné mesiace svojho núteného pobytu v Rusku. Československá vláda požiadala sovietske úrady o jeho prepustenie na základe žiadosti jeho brata, ktorý sa zaviazal, že sa postará o jeho živobytie. Na Slovensko sa vrátil 21. apríla 1955 fyzicky zničený a poloslepý. Posledné roky života prežil u svojho brata v Žiline. V roku 1965 sa dožil 60. výročia svojho vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Pri tejto príležitosti mu generálny predstavený O Janssens blahoželal osobitným blahoprajným telegramom. V tom istom roku sa dožil aj 50. výročia svojej kňazskej vysviacky. Zomrel 24. marca 1966 v predvečer slávnosti Zvestovania Pána so slovami modlitby „Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu. Gospodi, pomiluj... som celkom pri vedomí.. Gospodi, pomiluj“. Je pochovaný na mestskom cintoríne v Žiline. O prežitých rokoch vo väzení a v pracovných táboroch nechcel rozprávať. Hovorieval, že to treba prežiť. V dôverných rozhovoroch však povedal: „Na začiatku som plakal, ale potom som si povedal: Takto si nepomôžem. Nie je to ani na Božiu slávu!“ Ráno si povedal: „Do večera to nejako vydržím. Zajtra si to poviem znova. A tak som vydržal desať rokov.“ V táboroch slúžieval svätú omšu v spoločnej veľkej cele hneď po polnoci, keď všetci spali. Sedel na posteli a na kolenách si rozložil malý oltárik. Niekoľko spoluväzňov, ktorí o tom vedeli, sa na svojich posteliach sústredili. Ako obetný chlieb používal rožky alebo žemle z pšeničnej múky. Spomínal, že veľa ľudí, i kňazov, zomrelo v jeho náručí. On ich zaopatril sviatosťami a modlil sa za nich. Viacerých poučil o katolíckej viere a prijal do Cirkvi. Vendelín Javorka bol opravdivým kresťanom, dobrým jezuitom a horlivým apoštolom. Miloval Cirkev na Západe i na Východe a usiloval sa svojim osobným príspevkom prispieť k jej zjednoteniu. Spolu s toľkými väzňami mučeníkmi sovietskych gulagov vydal svedectvo viery. Počas svojho pôsobenia ako redaktor Posla publikoval články v domácich náboženských časopisoch. Prokuratúra ZSSR preštudovala archívnu trestnú záležitosť Vendelína Michailoviča Javorku obvineného zo špionáže. V procese dodatočnej previerky sa zistilo, že Vendelín Michailovič Javorka bol neopodstatnene vzatý na trestnú zodpovednosť za špionáž, preto je od 1.11.1990 v súlade s Výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR zo 16.1.1989 „O dodatočných opatreniach na obnovenie spravodlivosti vo veci obetí represálií v období tridsiatych, štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov“ celkom rehabilitovaný. To dokazuje skutočnosť, že bol prenasledovaný pre svoju vieru. Zdroj: www.jezuiti.sk |
 |
 |
||
 |
||
|
2006 © www.cernova.sk | Admin | Štatistika |
||