 |
 Sedemadvadsiateho
dňa sychravého mesiaca októbra 1901 narodilo sa chudobným
manželom, železničiarskemu robotníkovi, Jánovi Sliačanovi a
Rozálii, rodenej Bačkorovej v Černovej dieťa. Synčekovi,
prvorodenému z ôsmich detí dali nezvyčajné meno svätca,
vyznačujúceho sa tvrdým a pokorným životom akoby v predtuche
života určeného Prozreteľnosťou ich dieťaťu. Nového člena Cirkvi
zapísali do matriky ako Leonarda.
Už v rannom detstve sa črtali v jeho povahe znaky poslušnosti,
skromnosti, ale i rozvážnosti, tvrdosti a obetavosti. Tieto
charakterové črty sa vykryštalizovali v jeho povahe ako
drahokamy, akými sa malý utláčaný slovenský národ a katolícka
cirkev môžu pýšiť. Päť tried základnej školy vychodil vo svojej
rodnej obci práve v období vybičovanej maďarizácie na začiatku
dvadsiateho storočia. Jej učiteľský zbor predstavoval iba jediný
člen ľudomil, uvedomelý Slovák a verný syn Cirkvi, Vojtech
Holdoš. Jeho osobnosť bola zárukou, že zverených mu žiakov
napriek národnostnému útlaku vychovával v slovenskom duchu a
dával základy ich náboženskému cíteniu a katolíckemu povedomiu.
Po skončení školy ho rodičia sotva štrnásťročného poslali robiť
do rybárpoľskej textilky, hoci svojím vekom nezodpovedal pre
náročnú prácu v prostredí závodu. Leonard vydržal vo fabrike
rok. Túžil po ďalšom vzdelaní, chcel byť kňazom. Zapísal sa na
štúdium na (vtedy maďarské) piaristické gymnázium v Ružomberku.
Neskôr po úspešnom ukončení štúdia sa prihlásil do semináru v
Spišskom Podhradí. Mal všetky potrebné vlastnosti dobrého
bohoslovca: pobožnosť, poslušnosť, skromnosť, usilovnosť, lásku
k blížnemu a nadovšetko k Bohu. Jeho vysviacka na kňaza sa
uskutočnila na sviatok sv. Petra a Pavla vo Sv. Kríži nad Hronom
v roku 1927. Biskupský úrad ho ustanovil za kaplána do rázovitej
obce Detvianska Huta, kde si ho obyvatelia veľmi rýchlo
obľúbili. Neskôr ho preložili do Brezna a po troch rokoch do
Turčianskeho svätého Martina. Keď zložil katechétske skúšky, ako
profesor vyučoval náboženstvo na gymnáziu. Často navštevoval
nemocnicu, sviatosťami zaopatroval chorých a denne slúžil sv.
omšu rehoľným sestrám. Podporoval a obdarovával chudobných.
Vlastní rodičia sa o to dozvedeli od podporovaných ľudí, ktorí
svojho kňaza spomínali s vďačnosťou. Leonardov otec bol rozumný,
rozvážny a prezieravo tŕpnuci o synovu budúcnosť neraz mu
dohováral: „Synu, zabúdaš na seba, nedbáš o staré kolená.
Nebudeš mať kde hlavu skloniť. Za všetku svoju dobrotu sa od
ľudí dožiješ zlej odmeny... “ Na otcove obavy odpovedal: „Nestal
som sa kňazom pre mamonu. Nezhŕňam peniaze pre seba, nekupujem
role, nestaviam si vilu, nemám auto, nechodím po kúpeľoch. Chcem
slúžiť Bohu, blížnym a národu.“ Stal sa starostom Krupiny
nemohol vyhovieť každému jednak pre rozdielnosť politického
presvedčenia, jednak pre odlišné vierovyznanie časti občanov.
... |
 |
