Osobnosti

Andrej Hlinka, Leonard Sliačan, Vendelín Javorka, Ladislav Černovský, Anton Šulík, Matúš Fulla, Štefan Brokuta, Ladislav Hatala, Vdp. Štefan Hatala SJ, Štefan Hatala, Vojtech Kaliarik, Metod Kaljar, Jozef Koma, Ernest Kovalčík, Ing. Pavel Kudlička, Štefan Kudlička, Doc. Ing. Matúš Kuniak, CSc., Leopold Urban SJ

Andrej Hlinka

sa narodil v Černovej 27. septembra 1864 v rodine otca Andreja, ktorý bol pltníkom a matky Márie. Mladý Andrej bol nadaný chlapec, a tak začal študovať na ružomberskom gymnáziu, potom na štvorročnom gymnáziu v Levoči a po ukončení tohto štúdia sa rozhodol pre kňazstvo. 19. júna 1889 bol vysvätený za kňaza a medzi jeho prvé pôsobiská patrili: Zákamenné - Klin, Tvrdošín, Sv. Alžbeta, Tri Sliače. Práve tu začína so svojou sociálnou a politickou činnosťou. Zakladá spolok striezlivosti, združuje roľníkov, rozširuje ich rozhľad prednáškami a čítaním. Zakladá gazdovské spolky, potravné družstvá, čitateľské krúžky. V čase pôsobenia na fare v Troch Sliačoch sa začal aktívne zúčastňovať na činnosti Slovenskej národnej strany. Vo voľbách roku 1898 Hlinka kandidoval za Katolícku ľudovú stranu, avšak nepodarilo sa mu uspieť. Začiatkom 20. storočia prebiehal v Uhorsku rozmach ekonomiky a taktiež politického života. V roku 1905 bolo zvolané zakladajúce zhromaždenie Slovenskej ľudovej strany. Na prípravných prácach sa zúčastnil aj Hlinka, v tom čase už vedúca osobnosť slovenského katolíckeho hnutia. Programom strany boli národnostné požiadavky, otázky náboženského života v krajine, demokratické a ekonomické požiadavky a pod. Ružomberok sa stal jedným z najpriemyselnejších miest na Slovensku. Hlinka sa stal iniciátorom vzniku Ľudovej banky, ktorá poskytovala potrebný kapitál pre slovenských podnikateľov. Hlinka sa v roku 1905 stáva ružomberským farárom, pričom spišský biskup Párvy sa stavia proti tejto voľbe. Vo voľbách v roku 1906 sa presadili siedmi Slováci a dostali sa do uhorského parlamentu. Hlinka vo voľbách podporoval slovenského kandidáta dr. Vavra Šrobára. Týmto svojím počínaním si vyslúžil nevôľu u maďarských štátnych orgánov a biskupa Párvyho. Ten ho pozbavil jeho kňazských právomocí. Hlinka sa taktiež dostáva na niekoľko mesiacov do vyšetrovacej väzby a za svoju činnosť je odsúdený na 2 roky väzenia do Segedínu. Hlinka sa v roku 1907 vybral do Ríma, aby sa osobne zasadil za svoje odňaté kňazské práva. V druhej polovici roku 1907 bol pozvaný na prednáškové turné do Čiech a na Moravu a bol tu prijatý ako zástupca slovenského národa. Vo svojich prednáškach sa zameral na ťažké postavenie Slovákov v Uhorsku. Práve v čase, keď bol Hlinka na svojej ceste v Čechách a na Morave sa v jeho rodnej Černovej odohrala tragédia spojená s posviackou kostola. Novopostavený kostol, ktorý sa podarilo postaviť za pomoci Hlinkovej chceli si dať posvätiť Černovčania ním. Pretože bol na posviacku poslaný iný kňaz a Černovčania sa tomu vzopreli došlo ku krvi preliatiu a 15 nevinných obetí prišlo o život. Černovská tragédia vyvolala široký ohlas doma aj v zahraničí. Hlinka si ale musel odsedieť trest v Segedíne. V roku 1909 prišlo rozhodnutie od biskupa Párvyho o oslobodení spod suspenzie. Hlinka sa opäť púšťa do organizácie slovenského politického života. V roku 1913 sa Hlinka stáva predsedom Slovenskej ľudovej strany, ktorá mala ciele zhodné s cieľmi katolíckeho hnutia. Sústreďovala sa na boj proti liberálnym zákonom, výchovu mládeže, vrátenie cirkevných škôl a sociálne otázky. Andrej Hlinka v čase vypuknutia 1. svetovej vojny sa zameral predovšetkým na pastoračnú činnosť v Ružomberku a aktivity v Ľudovej banke. V roku 1917 spolu zakladal tlačiareň Lev, ktorá zohrala dôležitú úlohu pri šírení slovenského jazyka. Dôležité bolo stretnutie, ktorého sa Hlinka zúčastnil v máji 1918 v Martine. Tu sa prijalo rozhodnutie, že po nevydarenom 1000 ročnom spolužití s Maďarmi je čas na rozchod a vytvorí sa spoločný štát Čechov a Slovákov. V októbri 1918 bola opäť za Hlinkovej účasti v Martine vyhlásená Deklarácia slovenského národa, ktorou sa prejavila vôľa Slovákov spojiť svoj osud s českým národom do spoločného štátu. V českých krajinách sa začalo mobilizovať hnutie, ktoré bolo charakteristické svojím odporom ku katolíckej cirkvi. Ako protiváhu voči týmto snahám na Slovensku vznikla Kňazská rada. Hlinka navrhoval zriadiť tento orgán, ktorý by v krajine riadil cirkevný život. Sám zostavil zoznam kňazov, ktorý by ho tvorili. Prvé stretnutie Kňazskej rady sa konalo 28. 11. 1918 v Ružomberku a za predsedu bol zvolený Hlinka. Zhromaždení rokovali o výchove mládeže, zriadení slovenskej teologickej fakulty v Bratislave a pod. Vznik Kňazskej rady sa ukázal ako opodstatnený. Rada ovplyvnila vývoj katolíckej cirkvi na Slovensku, pomáhala kňazom zachovať vernosť, dávala návrhy na poslancov do Národného zhromaždenia. Súčasne s týmito aktivitami sa Hlinka snažil o opätovný začiatok slovenského katolíckeho politického hnutia, ktoré malo byť obhajcom katolíkov na Slovensku. 19. 12. 1918 sa v Žiline konala ustanovujúca schôdza Slovenskej ľudovej strany. Bol zvolený výbor na čele s Andrejom Hlinkom, ktorý stál na čele strany až do svojej smrti. Strana sa prihlásila k odkazu politikov z Martina v októbri 1918, vyjadrila sa k aktuálnym problémom katolíckej cirkvi v Československu, obsahoval časti o hospodárskych a sociálnych problémoch štátu. Hlinkovým záujmom bolo, aby v novom štáte zabezpečil autonómiu pre Slovensko v rámci spoločného štátu. Pretože aktivity v Československu neprinášali výsledky rozhodol sa so spolupracovníkmi pre cestu do Paríža na zasadanie mierovej konferencie. Tu na medzinárodnej úrovni chceli žiadať pre Slovensko politickú samosprávu, národný parlament, slovenskú vládu, slovenské úrady. Oficiálna česko - slovenská delegácia sa však pričinila o ich neprijatie. Hlinka bol po návrate do vlasti uväznený a to malo za následok zhoršenie jeho zdravia.

Hlinkova strana sa vo voľbách v roku 1925 presadila a získala 23 poslaneckých mandátov. Avšak ani tento úspech neznamenal pre stranu okamžitý vstup do vlády. V strane sa začali spory a viacerí významní politici zo strany odišli. To Hlinka ťažko znášal. Snažil sa zlikvidovať rozpory svojimi verejnými prejavmi, ale situácia bola veľmi komplikovaná. Záverečné obdobie Hlinkovho života sa nenieslo v jednoduchom ovzduší. Vnútro spoločenská, aj medzinárodná situácia bola veľmi komplikovaná. Politické strany sa usilovali o bližšiu spoluprácu. HSĽS sa usilovala o spoluprácu so Slovenskou národnou stranou. Blok, ktorý vznikol 16.10.1932 vo Zvolene i keď nebol dostatočne pevný vzájomne sa podporoval a spolupracoval. Významnou udalosťou boli oslavy v Nitre v roku 1933. Tu Hlinka, aj napriek nevôli vládnych predstaviteľov predniesol prejav, v ktorom pripomenul práva vyplývajúce z Pittsburskej dohody. Hlinkova angažovanosť vyvrcholila v roku 1938 na atomistickej manifestácii v Bratislave.

Akcia sa konala pri príležitosti 20.výročia podpísania Pittsburskej dohody. Bola to posledná veľká udalosť na ktorej sa Hlinka zúčastnil už ako ťažko chorý. Andrej Hlinka svojej chorobe 16.8.1938 podľahol. Všetky vyhlásenia po jeho smrti pripomínali, že Slovensko stratilo veľkú osobnosť politického života. Andreja Hlinku možno hodnotiť ako osobnosť s mimoriadnou charizmou. Bol nielen presvedčeným katolíkom, ale aj slovenským národovcom. Do svojho politického programu ako prvý zakomponoval autonómiu Slovenska a až do svojej smrti za ňu bojoval. Za svoje národné cítenie bol aj prenasledovaný, sedel vo väzení.

Svoje životné krédo zhrnul v slovách: "Za Boha život, za národ slobodu!"

Leonard Sliačan

Sedemadvadsiateho dňa sychravého mesiaca októbra 1901 narodilo sa chudobným manželom, železničiarskemu robotníkovi, Jánovi Sliačanovi a Rozálii, rodenej Bačkorovej v Černovej dieťa. Synčekovi, prvorodenému z ôsmich detí dali nezvyčajné meno svätca, vyznačujúceho sa tvrdým a pokorným životom akoby v predtuche života určeného Prozreteľnosťou ich dieťaťu. Nového člena Cirkvi zapísali do matriky ako Leonarda. Už v rannom detstve sa črtali v jeho povahe znaky poslušnosti, skromnosti, ale i rozvážnosti, tvrdosti a obetavosti. Tieto charakterové črty sa vykryštalizovali v jeho povahe ako drahokamy, akými sa malý utláčaný slovenský národ a katolícka cirkev môžu pýšiť. Päť tried základnej školy vychodil vo svojej rodnej obci práve v období vybičovanej maďarizácie na začiatku dvadsiateho storočia. Jej učiteľský zbor predstavoval iba jediný člen ľudomil, uvedomelý Slovák a verný syn Cirkvi, Vojtech Holdoš. Jeho osobnosť bola zárukou, že zverených mu žiakov napriek národnostnému útlaku vychovával v slovenskom duchu a dával základy ich náboženskému cíteniu a katolíckemu povedomiu. Po skončení školy ho rodičia sotva štrnásťročného poslali robiť do rybárpoľskej textilky, hoci svojím vekom nezodpovedal pre náročnú prácu v prostredí závodu. Leonard vydržal vo fabrike rok. Túžil po ďalšom vzdelaní, chcel byť kňazom. Zapísal sa na štúdium na (vtedy maďarské) piaristické gymnázium v Ružomberku. Neskôr po úspešnom ukončení štúdia sa prihlásil do semináru v Spišskom Podhradí. Mal všetky potrebné vlastnosti dobrého bohoslovca: pobožnosť, poslušnosť, skromnosť, usilovnosť, lásku k blížnemu a nadovšetko k Bohu. Jeho vysviacka na kňaza sa uskutočnila na sviatok sv. Petra a Pavla vo Sv. Kríži nad Hronom v roku 1927. Biskupský úrad ho ustanovil za kaplána do rázovitej obce Detvianska Huta, kde si ho obyvatelia veľmi rýchlo obľúbili. Neskôr ho preložili do Brezna a po troch rokoch do Turčianskeho svätého Martina. Keď zložil katechétske skúšky, ako profesor vyučoval náboženstvo na gymnáziu. Často navštevoval nemocnicu, sviatosťami zaopatroval chorých a denne slúžil sv. omšu rehoľným sestrám. Podporoval a obdarovával chudobných. Vlastní rodičia sa o to dozvedeli od podporovaných ľudí, ktorí svojho kňaza spomínali s vďačnosťou. Leonardov otec bol rozumný, rozvážny a prezieravo tŕpnuci o synovu budúcnosť neraz mu dohováral: „Synu, zabúdaš na seba, nedbáš o staré kolená. Nebudeš mať kde hlavu skloniť. Za všetku svoju dobrotu sa od ľudí dožiješ zlej odmeny... “ Na otcove obavy odpovedal: „Nestal som sa kňazom pre mamonu. Nezhŕňam peniaze pre seba, nekupujem role, nestaviam si vilu, nemám auto, nechodím po kúpeľoch. Chcem slúžiť Bohu, blížnym a národu.“ Stal sa starostom Krupiny nemohol vyhovieť každému jednak pre rozdielnosť politického presvedčenia, jednak pre odlišné vierovyznanie časti občanov. Krupina sa veľmi povzniesla a zveľadila po viacerých stránkach. Postavil Okresný súd, na rumoch bývalého piaristického gymnázia Kultúrny dom. Vybudoval dve moderné školy na Dolných Kopaniciach a na Červenej Hore. Sliačanovým pričinením sa zintenzívnil kultúrny a náboženský život v Krupine. Na slnečnom nebi Slovenska sa začalo stmievať, chýlilo sa k búrke. Súviselo to s celkovou politickou situáciou v Európe. Predseda revolučného výboru Trnka si slobodu vysvetľoval svojsky a vyzbrojený ruským samopalom chcel v Krupine urobiť poriadok tak, že nocou sa vybral zlikvidovať farára. Našťastie guľky sa minuli s cieľom. Odvtedy oddaní veriaci strážili faru a doprevádzali ich farára. Faru prekutávali revolucionári, nahuckaní partizáni. Po prevrate ho postavili pred tzv. ľudový súd, a oslobodili ho pre nedostatok dôkazov. Leonarda Sliačana odviedli eštébáci z krupinskej fary nočnou hodinou ako nejakého vraha. Farárov otec dostal pri tejto príhode záchvat a zakrátko umrel. Preložili ho na faru v Turčianskom sv. Michale. V marci 1958 došla z BB kolóna piatich eštebáckych áut. Ihneď sa pustili do zbojníckej práce. Farára odviezli do vyšetrovacej väzby, bol to začiatok jeho kalvárie. Svedkovia získaní svedčiť proti nemu boli nahováraní, aby na súde vypovedali nepravdivo. Súdne rokovanie trvalo týždeň. Vysielala ho televízia, rozhlas, nakrútený bol z neho film, ktorý sa povinne premietal vo vybraných závodoch. Odsúdili ho na 25 rokov odňatia slobody pre trestný čin zločinu vojenskej zrady. Zomrel na následky krutého zaobchádzania vyšetrujúcich ešte pred súdom ako aj v trestnici vo Valdiciach. 12. októbra 1969 sa pomodlil na hrobe rodičov, potom sa vybral do Čutkovskej doliny. Naposledy si popásol oči na vrchoch Milkov, Pôjdrožie, Krstej hore, zo studničky sa napil pramenitej vody. V tom sa zatackal a v bezvedomí padol na pažiť. Na jeho poslednej ceste ho odprevádzala celá Černová a mnohí farníci z Krupiny. Vo veľkom počte sa prišli rozlúčiť aj kňazi, bolo ich vyše sto. Nech mu je ľahká slovenská zem – Requiescat in pace.

Vendelín Javorka

Zakladateľ pápežského kolégia Russicum. Ako misionár pôsobil v Mandžusku, Šanghaji a na Bukovine (Rumunsko). Červená armáda ho počas druhej svetovej vojny zaistila ako špióna a Sovietskym zväzom bol odsúdený na 10 rokov nútených prác (v roku 1989 bol rehabilitovaný). Posledné roky života zničený a poloslepý prežil v Žiline, kde je aj pochovaný.

Narodil sa 15.10.1882 v Černovej ako najstaršie z desiatich detí. Vzdelávanie začal v Sučanoch na židovskej škole s vyučovacím jazykom nemeckým. Nižšie triedy gymnázia absolvoval v Ružomberku, maturoval v Ostrihome v roku 1903 a následne vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Po noviciáte študoval rétoriku a klasické jazyky v St. Andrä v Rakúsku. V rokoch 1906 – 1909 študoval filozofiu na rehoľnom kolégiu v Bratislave. Po filozofických štúdiách ho predstavení poslali do Kaloče, kde bol vychovávateľom mládeže. V roku 1912 začal teologické štúdiá na jezuitskej teologickej fakulte v Innsbrucku, kde bol 15.8.1915 vysvätený na kňaza. Po skončení teológie v roku 1916 bol povolaný do armády. Slúžil ako vojenský kaplán až do jej konca v roku 1918. Za svoju obetavosť a nebojácnosť pri pomoci raneným a zaopatrovaní umierajúcich bol aj vyznamenaný.

Po návrate z frontu do Trnavy bol rektorom tamojšieho kolégia a redigoval časopis Posol Božského Srdca Ježišovho. Roku 1923 bol vymenovaný za predstaveného v Bratislave, kde pôsobil iba dva roky. Vykonával ľudové misie nielen na Slovensku, ale aj medzi zahraničnými Slovákmi.  V roku 1925 ho generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej povolal do Ríma. Požiadal ho, aby sa pripravil na misijné účinkovanie medzi Rusmi. Venoval sa štúdiu cudzích jazykov, najmä ruštiny a východnej liturgie. V Ríme bol ministrom na Pápežskom východnom inštitúte. Od roku 1929 Pápež Pius XI. mu zveril budovanie Ruského kolégia, ktorého základný kameň bol posvätený 11. februára 1928. Po kanonickom založení kolégia generálny predstavený jezuitov Vendelína Javorku vymenoval za rektora Pápežského kolégia Rusicum. Bolo to kolégium predovšetkým pre bohoslovcov ruského pôvodu. Keďže ich bolo na Západe málo, začali sa do neho prijímať aj bohoslovci iných národností, ktorí chceli pracovať v Rusku. Počas Stalinovej krutovlády sa však nemohli dostať do Ruska, preto pracovali poväčšine medzi ruskými emigrantmi na Západe. Rektorom Rusica bol až do roku 1934.

V roku 1934 ho Svätá stolica poverila vedením ruského apoštolátu v Charbine v Mandžusku. Tam zastupoval ruského katolíckeho biskupa počas jeho neprítomnosti. Po čase ochorel na týfus a bol blízko smrti, no napokon sa uzdravil. Po návrate biskupa organizoval katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami v čínskom Šanghaji, kde viedol farnosť sv. Jozefa pre Rusov katolíckeho východného obradu. V roku 1939 sa vrátil do Rusica v Ríme, aby sa pripravoval na ďalšie poslanie. Od roku 1942 pôsobil v Bukovine (Rumunsko), kde ho v čase druhej svetovej vojny zajala postupujúca Červená armáda. Zaistili ho ako špióna 19. júna 1944 a odvliekli ho do Sovietskeho zväzu a odsúdili na 17 rokov väzenia. Na generálnej prokuratúre v Moskve mu kládli otázky o politike Vatikánu. Pokojne a zavše s úsmevom im odpovedal, niekedy i žartom na ich upodozrievania. Po polročnom vyšetrovaní ho odsúdili na desať rokov nútených prác. Jeden a pol roka bol v tábore v Moldavskej autonómnej republike, odkiaľ ho previezli do Inty na rieke Usa za polárnym kruhom. Tam zostal do konca svojho trestu. V pracovnom tábore oslepol na jedno oko. Po prepustení na slobodu ho previezli do charitného domova v meste Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal bratovi list do Žiliny. To bola prvá zvesť o ňom, že žije. V charitnom domove v Poťme prežíval posledné mesiace svojho núteného pobytu v Rusku.

Československá vláda požiadala sovietske úrady o jeho prepustenie na základe žiadosti jeho brata, ktorý sa zaviazal, že sa postará o jeho živobytie. Na Slovensko sa vrátil 21. apríla 1955 fyzicky zničený a poloslepý. Posledné roky života prežil u svojho brata v Žiline. V roku 1965 sa dožil 60. výročia svojho vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Pri tejto príležitosti mu generálny predstavený O Janssens blahoželal osobitným blahoprajným telegramom. V tom istom roku sa dožil aj 50. výročia svojej kňazskej vysviacky. Zomrel 24. marca 1966 v predvečer slávnosti Zvestovania Pána so slovami modlitby „Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu. Gospodi, pomiluj... som celkom pri vedomí.. Gospodi, pomiluj“. Je pochovaný na mestskom cintoríne v Žiline.

O prežitých rokoch vo väzení a v pracovných táboroch nechcel rozprávať. Hovorieval, že to treba prežiť. V dôverných rozhovoroch však povedal: „Na začiatku som plakal, ale potom som si povedal: Takto si nepomôžem. Nie je to ani na Božiu slávu!“ Ráno si povedal: „Do večera to nejako vydržím. Zajtra si to poviem znova. A tak som vydržal desať rokov.“

V táboroch slúžieval svätú omšu v spoločnej veľkej cele hneď po polnoci, keď všetci spali. Sedel na posteli a na kolenách si rozložil malý oltárik. Niekoľko spoluväzňov, ktorí o tom vedeli, sa na svojich posteliach sústredili. Ako obetný chlieb používal rožky alebo žemle z pšeničnej múky. Spomínal, že veľa ľudí, i kňazov, zomrelo v jeho náručí. On ich zaopatril sviatosťami a modlil sa za nich. Viacerých poučil o katolíckej viere a prijal do Cirkvi.

Vendelín Javorka bol opravdivým kresťanom, dobrým jezuitom a horlivým apoštolom. Miloval Cirkev na Západe i na Východe a usiloval sa svojim osobným príspevkom prispieť k jej zjednoteniu. Spolu s toľkými väzňami mučeníkmi sovietskych gulagov vydal svedectvo viery. Počas svojho pôsobenia ako redaktor Posla publikoval články v domácich náboženských časopisoch. Prokuratúra ZSSR preštudovala archívnu trestnú záležitosť Vendelína Michailoviča Javorku obvineného zo špionáže. V procese dodatočnej previerky sa zistilo, že Vendelín Michailovič Javorka bol neopodstatnene vzatý na trestnú zodpovednosť za špionáž, preto je od 1.11.1990 v súlade s Výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR zo 16.1.1989 „O dodatočných opatreniach na obnovenie spravodlivosti vo veci obetí represálií v období tridsiatych, štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov“ celkom rehabilitovaný. To dokazuje skutočnosť, že bol prenasledovaný pre svoju vieru.

Ladislav Černovský

Narodil sa 15. Januára 1898. Rodičia, ako všetci vtedajší obyvatelia Černovej boli chudobní. Školu začal navštevovať ako sedemročný a vychodil 5 tried „ľudovej“, čo bolo na tú dobu dosť slušné vzdelanie. Naučil sa  po maďarsky, lebo maďarčina bola vyučovacím jazykom. Po ukončení školy odišiel pracovať do Budapešti, kde sa vyučil za murára a pomáhal pri výstavbe maďarského hlavného mesta. Ostatne, ako aj mnohí iní Slováci a krajania z Liptova. Počas prvej svetovej vojny narukoval ako 18 – ročný na Ruský front, neskôr ho prevelili do Talianska, kde zotrval až do skončenia vojny. Počas týchto rokov si osvojil ďalšie dva  cudzie jazyky. Po vzniku Československej republiky znovu narukoval na dva roky do Žiliny. Neskôr pracoval v bavlnárskych závodoch v Ružomberku. Angažoval sa v kresťanských spolkoch a v odboroch až do skončenia 2. svetovej vojny. Naostatok zastával funkciu predsedu závodného výboru. Po rozpade 1. Československej republiky a vzniku Slovenského štátu sa stal poslancom slovenského parlamentu, kde zotrval až do „oslobodenia“ Sovietskym zväzom.  Po 2. svetovej vojne bol ako bývalý poslanec čiastočne perzekuovaný, ale nakoniec to nedopadlo až tak tragicky, pretože rybárpolský textiláci – robotníci sa za prácu v odboroch počas Slovenského štátu svojho predsedu zastali, ba zastali sa ho aj niektorí komunistickí funkcionári, ktorým v tých časoch  tiež pomohol. Po vojne sa angažoval v Demokratickej strane, až do komunistického puču. Potom začal pracovať ako textilný majster. V roku 1958 odišiel do dôchodku a v roku 1987 vo veku 89 rokov zomrel a je pochovaný na černovskom cintoríne. Osobne sa poznal s kňazom Andrejom Hlinkom, svoje spomienky, názory a zážitky vyrozprával p. Jurajovi Kuniakovi, ktorý tieto vydal knižne v publikácii: Pán Černovský rozpráva. Aj na sklonku života pevne veril, že nepotrvá dlho a komunistický blok sa rozsype, čo sa 2 roky po jeho smrti aj splnilo.

Anton Šulík

(27. marec 1931, Ružomberok - Černová – 11. január 1999, Bratislava) bol slovenský herec. Otec herca a režiséra Martina Šulíka.

Po maturite na gymnáziu študoval na odbornej textilnej škole v Ružomberku (1948 - 1950). V rokoch 1951 - 1957 bol členom Armádneho divadla v Martine, 1957 - 1966 Divadla Petra Jilemnického v Žiline, 1966 - 1969 DSNP, scéna Žilina a od roku 1969 členom Divadla SNP v Martine. Počas štúdií hral v ochotníckom súbore Máj v Černovej a neskôr v súbore pri ZK ROH v Rybárpoli. Aktívne spolupracoval ako režisér a inštruktor s ochotníckymi súbormi. Na sklonku kariéry hral v Bábkovom divadle v Žiline. Jeho druhý syn Anton je divadelným režisérom Bábkového divadla v Žiline.

Filmografia Antona Šulíka: 1971: Keby som mal pušku (Vladov strýko) 1972: Letokruhy (richtár) 1973: Dolina (veliteľ POHG) 1975: Horúčka (revízor) 1976: Jeden stříbrný (policajt) 1976: Keby som mal dievča (partizán) 1976: Koncert pre pozostalých (vojenský lekár) 1977: Penelopa (Lovčan) 1978: Zlaté časy (mäsiar) 1979: Blízke diaľavy (robotník) 1979: Postav dom, zasaď strom (Samo) 1980: Nevěsta k zulíbání (Tónov otec) 1980: Otec ma zderie tak či tak (Fiala) 1980: Pomsta mŕtvych rýb (riaditeľ školy) 1981: Nevera po slovensky (Malíček) 1981: Otec (rozhodca) 1981: Vták nociar (horár) 1982: Na konci diaľnice (Valovič) 1982: Pavilón šeliem (predseda ROH) 1982: Predčasné leto (otec) 1982: Soľ nad zlato (kuchár) 1982: Tušenie (riaditeľ Krátky) 1984: V bludisku pamäti (mjr. Haluza) 1985: Kára plná bolesti (Kupka) 1986: Cena odvahy (Brezina) 1989: Právo na minulosť (Gejza) 1989: Rabaka (príslušník VB) 1989: V meste plnom dáždnikov (Kubica) 1990: Šípová Ruženka (starý vojak) 1992: Všetko čo mám rád (Tomášov otec) 1997: Orbis Pictus (páter) 1998: Je třeba zabít Sekala (Včelný)

Matúš Fulla

Narodený v roku 1867 v Černovej. Na svoju dobu vzdelaný človek, samouk. Od mladosti prejavoval záujem o verejné a kresťanské dianie. Prepisoval Sväté Písmo do slovenčiny, ktoré predtým preložil Andrej Hlinka. Požičiaval ho a rozširoval. Na osobné poverenie Andreja Hlinku bol v USA roku 19016 previesť finančnú zbierku na výstavbu kostola v Černovej. Bol veľmi sčítaný a po vzniku ČSR po roku 1918 prispieval svojimi postrehmi – príspevkami – do viacerých katolíckych časopisov: Katolícke noviny, Kráľovná mája, Posol Božského Srdca, denník Slovák. V roku 1935 napísal blahoželanie novozvolenému prezidentovi Eduardovi Benešovi, kde okrem priania ho žiada, aby nezabúdal na Slovákov. Na jeho stole – ako spomína vnuk Pavol Brtoš – bola vždy kôpka papiera a pero s „kalamárom“. Matúš Fulla bol jedným z prvých ľudí, ktorí posúvali Černovú do povedomia národa. Zomrel v roku 1940 v Černovej.

Štefan Brokuta

Športovec – bežec. Narodil sa 11.11.1909. V dvadsiatych rokoch 20.st. člen organizácie Orol v Ružomberku. V roku 1929 získal prvé miesto v cezpoľnom behu na 4 750 m. V roku 1930 narukoval do Košíc. Dňa 9.9.1930 sa uskutočnil posádkový závod cezpoľného behu na 25 km v poľnej výstroji. Zvíťazil časom 3 hod. 33 min. V roku 1931 bol účastníkom Košického maratónu. Štartoval pod číslom 25 bez trénera. Ako prvý vojak v histórii skončil na 14.mieste.

Ladislav Hatala

Sa narodil 10.mája 1901. Kultúrno-osvetový pracovník, človek všestranných záujmov, dlhoročný režisér divadla v Černovej, autor divadelných hier (Veľký Piatok, Keď na Anjel Pána zvonili, Keď je richtár zaľúbený a i.) a upravovateľ (prvá slovenská divadelná opona bola v Černovej, autor Jozef Hanula; t.č. v depozitári SND v Bratislave). Iniciátor súčasnej Krížovej cesty v kostole v Černovej – posvätená 30.7.1950 o 18:00. Kronikár černovskej histórie HISTORIA DOMUS 2. Veľmi aktívny – zapísal mnohé piesne, zvyky, kroje a pod.

Vdp. Štefan Hatala SJ

Narodený 27.februára 1915 v Černovej, zomrel 6.11.1990 v Liptovskom Jáne. Rímskokatolícky kňaz vysvätený 1.11.1943. Filozof, teológ, náboženský publicista, prekladateľ, etik, trpiteľ za vieru. V biskupskej konferencii Jána Vojtaššáka pôsobil ako aktuár. Pri podpise biskupa musel byť aj podpis aktuára, len tak bol doklad – dokument platný. Literárne práce Štefana Hatalu sú uvedené v knihe Lexikón kňazských osobností Slovenska (2000).

Štefan Hatala

Kostolný kurátor, narodený v r. 1893, zomrel 16.júla 1974. Divadelník, hudobník (husle), pamätník černovských udalostí. Pri 50.výročí černovskej tragédie sa spolupodieľal na príprave inštalácie elektrických vežových hodín. Aktívny v živote farnosti. Jeho život, skúsenosti a názory boli vďačnou témou novely Zelená modrá, ktorú napísal spisovateľ Anton Lauček, vnuk Štefana Hatalu.

Vojtech Kaliarik

Narodený 17.10.1903, športovec, gymnasta. Vychodil ľudovú školu, potom gymnázium. Člen Telovýchovnej organizácie Orla v Ružomberku. Pamätník černovskej histórie. Člen HPS. Vlakový poštár – Žilina. Zomrel 25.mája 1995.

Metod Kaljar

Narodený 7.12.1908, zomrel 25.3.1999. Športovec, výborný lyžiar, jeden zo zakladateľov ČFZ (Černovský futbalový zväz). 1929 – účasť vo vojenskom horskom prápore Na Magurke 1935 – piate lyžiarske majstrovstvá československého Orla vo Frenštáte p. Radhoštem, 1.miesto v zjazde 1938 – Združenie katolíckej mládeže – 1.lyžiarske preteky okresu Ružomberok, 1.miesto v behu na 15 km, ceny odovzdal dekan Andrej Scheffer Počas vojnových rokov – preteky Zjazd pre starších pánov, 1.cena (vtedy udelená v naturáliách: 5 kg cukru)

Jozef Koma

Narodený 24.11.1900, zomrel 19.3.1979. Hudobník, hral na kontrabas. Veľmi usilovný, samouk. Zakladateľ známej hudobníckej rodiny Komovcov. Hrával pri každej príležitosti. S bratrancom Ferdinandom Komom (husle) a Štefanom Šubeníkom (husle) boli súčasťou hudobnej skupiny. K hudbe priviedol aj svojich troch synov – kňaza Štefana, Miloša a Jozefa.

Ernest Kovalčík

Narodený 10.1.1929 v Černovej, zomrel 25.10.1986 v Košiciach, pochovaný v Ružomberku. Dramaturg zahraničných programov TV Košice. Priekopník kultúry a kvality slovenského dabingu, publicista. Vychodil základnú školu v Černovej, Slovenskú obvodnú meštiansku školu v Ružomberku, Obchodnú akadémiu v Martine a Priemyselnú školu textilnú v Ružomberku. V rokoch 1962-1967 študoval na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor dramaturgia. Presadzoval kultivovanú slovenčinu. Nekonfliktný, ľudský a veriaci, čo mu v tej dobe spôsobovalo veľa problémov. Ovládal 6 rečí. Zomrel predčasne po ťažkej chorobe.

Ing. Pavel Kudlička

Spisovateľ, publicista, novinár, prekladateľ. Narodil sa 2.6.1921 v Černovej, zomrel 5.7.1998 v Ružomberku, kde je aj pochovaný. Projektant, autor komplexu kabínkovej lanovky na Malinô Brdo, vodnej nádrže Hrabovo, televízneho vykrývača TEREZA. Odborná práca CERABYCIDAE okolia Ružomberka, ktorú pojal prof. Josef Heyrovský (nositeľ Nobelovej ceny) do bibliografie vydanej v ČSAV. Charakter Pavla Kudličku formoval Andrej Hlinka, jeho učiteľ náboženstva. Krásu a bohatstvo prírody spisovateľ Milo Urban. Preložil zbierku básní Rabíndranátha Thákura Pribúdajúca luna a Jeana A. Rimbauda Ožiarenie.

Štefan Kudlička

Narodený 6.12.1912 v Černovej, zomrel 12.9.1981 v Černovej. Bol predsedom miestneho národného výboru a kultúrno-osvetový pracovník. Za jeho pôsobenia boli nainštalované vežové hodiny na elektrický pohon, ktoré zabezpečil vdp. Martin Ondriáš. Hodiny boli posvätené 5.10.1957 kapitulným vikárom Andrejom Schefferom. Štefan Kudlička ako prvý začal premietať filmy v kultúrnom dome v Černovej (Skaza Titanicu a pod.)

Doc. Ing. Matúš Kuniak, CSc.

Narodil sa 7.1.1926. Vyštudoval gymnázium v Ružomberku a v Košiciach Vysokú školu drevárskeho a lesníckeho inžinierstva. Neskôr docent na VŠT – Katedre deskriptívnej geometrie. Spoločenský, ľudský, medzi poslucháčmi veľmi obľúbený. Autor obrazu (okrem iných) pamätných udalostí 1907, ktorý namaľoval k 50.výročiu tragédie. Autor projektu Pomníka padlým v I. a II. svetovej vojne, ktorý je pri vstupe do cintorína. Spolu s priateľom Štefanom Urbanom, ktorý bol tiež ochrancom prírody a známym hudobníkom v černovskej dychovke, iniciovali telovýchovný výstup na Krstú horu, kde sa od 5.júna 1994 koná Memoriál Matúša Kuniaka, teraz už so svätou omšou v prírode. O vzťahu k rodisku svedčia jeho práce – olejomaľby i pastely. Zomrel tragicky 16.decembra 1993, keď išiel po vianočný stromček. Pochovaný je v Černovej.

Leopold Urban SJ

Narodil sa 17.11.1909 v Černovej, zomrel 16.8.1995 v Košiciach, pochovaný je v Ružomberku. Vysvätený za kňaza 12.apríla 1941. Stredoškolský profesor, prekladateľ, trpiteľ za vieru.