História

Prvá písomná zmienka o Černovej pochádza z roku 1376. Uvádza sa tu, že obec Czernaw leží na západ od centra mesta na úpätí Veľkej Fatry v nadmorskej výške 500 metrov. Zo západu tvorí vstupnú bránu do mesta Ružomberka.

Černová, v minulosti ulica, dnes časť mesta, má názov po šoltýsovi menom Černo. V 14. storočí bol z mesta vyslaný mešťan Černo, krorý už jestvujúcu osadu organicky pripojil k mestu. Bol jej prvým richtárom, skrze neho sa osadníci viazali povinnosťami a dávkami k mestu a osada dostávala nové meno - Černova Ves. Čutkov, osadu pri ústí potoka z Čutkovej doliny do Váhu , založil podobne ako Černovú, iný mešťan Čutka. Černová je staršia ako uvádzajú doklady mesta pre 14. storočie. Roku 1340 sa vymedzuje chotár, v ktorom je už aj územie Černovej a Čutkova. Je zrejmé že už pred rokom 1318, keď boli Ružomberku magistrom Dončom udelené mestské výsady, existoval zárodok Černovej. V roku 1376 kráľ Ludovít I. 9. júla nariadil richtárom a obyvateľom všetkých dedín ležiacich v chotári mesta aby platili mestu daň a aby vo svojich sporných záležitostiach hľadali svoju pravdu u predstavenstva mesta Ružomberka bez naštrbenia zemepanských práv. Černová sa v tomto období aktívne podieľala na vývoji mesta ako celku.

Dedina s dolným Liptovom až po Kraľovany patrí do dolnoliptovského nárečia s typickým znakom hlásky ä a nemá dvojhlásku ia. To sa mohlo vyvinúť do konca 12. storočia iba v spojitosti s dolnou Oravou, s ktorou ju viazal správny celok s centrom vo Vyšnom Kubíne na hradisku Tupej a Ostrej skaly. Černová pravdepodobne jestvovala už v dobe rímskej. Usudzujeme tak z toho, že v chotári sú názvy ako Kľačan, Kľačník, Lovisko, Malinô Brdo (brdo je vysoký vrch). Tieto názvy naznačujú pracovné prostredie už v praslovanskej dobe. Brdo už nie je v slovenčine živé slovo, ale bolo ním pred sťahovaním Slovanov na Balkán z nášho územia v 6. storočí. Podobne i názov Lovisko poukazuje na starodávny spôsob obživy z lovu. Najznámejšou skutočnosťou je ná- zov lokalít Kľačeň. V starej slovenčine „kľača“, znamená kobyla. Všade tam kde sa držali žrebčínce s kobylami, v dávnejších časoch také miesta nazvali Kľače, Kľačno, Kľačany. Slovo „kobyla“ sme prevzali od Keltov, ktorí v dobe rímskej opanovali naše kraje severného Slovenska. Kelti nám priniesli vyspelejšie remeslá, obsadili tri strategické body, prevzali staré slovenské hradiská do svojich rúk a postavili aj nové. Na mocenské postavenie potrebovali kone, žrebčínce a zbrane. Preto v ich dokonalejšej organizácii prevládlo vlastné pomenovanie - kobyla. Ale naše pôvodné slovo „kľača“ zostalo pomenovaním pre žrebčínec. Kelti však zo severného Slovenska neodišli, asimilovali sa a sú v našej krvi.

Prvé sčítanie ľudu bolo prevedené v roku 1766. Černová mala vtedy 268 obyvateľov. V tom čase boli zriadené valašské slupy na výrobu súkna na Čutkovskom potoku. Andrej Sidor, ináč Hlinka, si postavil mlyn na spracovanie obilia, ale mesto ho dalo hneď odstrániť.V roku 1769 boli spísané doterajšie urbárske povinnosti štyroch ulíc. Černová platila 116 zlatých, okrem rozličných poplatkov za ovos, pašienky, polia, salaše... Postupne boli za meštanov prijímaní aj Černovci. Ako prvý bol Ján Cžernovský, narodený na Morave v dedinke Jasenka, bývajúci v Černovej veľa rokov a ženatý s dcérou Jakuba Hlivu, ktorý bol v tom čase senátorom v Ružomberku. Ako druhý bol Juraj Sidor, mestský mlynár. Za meštana bol prijatý 2. októbra 1816 Ján Urban, tiež mlynár. V tom čase bolo módou zmena priezvisk. Za zmenu sa platilo 50 zlatých. Tomáš Jeleník sa už volá aj Majka, Juraj Sliačan v roku 1790 Ilias alebo aj Fula. Pavol Koštial v roku 1794 sa volá aj Bačkor. Tomáš Hlásny v roku 1800 Halko, neskoršie Helko. Matúš Kosa v roku 1800 aj Meľo. V roku 1825 mala Černová 860 obyvateľov.

V roku 1771 sú evidované pokusy Černovej o osamostatnenie. Tieto pokusy boli neúspešné, ale vďaka nim sa v roku 1832 dosiahla pre ulice mesta väčšia spravodlivosť a rovnoprávnosť. Po roku 1848 zrušením poddanstva pokračoval priaznivejší vývoj, rástla aj zamestnanosť a bola možnosť väčších príjmov. Budovanie priemyslu prinášalo zamestnanosť. Väčší rozmach bol zaznamenaný až budovaním Košicko - Bohumínskej železnice a jej uvedenie do prevádzky roku 1872. Občania Černovej boli zamestnaní najmä pri budovaní trate a neskôr na stavbe textilnej továrne v Rybárpoli. Ťažké životné podmienky nemali len negatívne dôsledky, ale aj pozitívne, a to najmä v schopnosti prekonať aj nemožné, byť odolný voči akýmkoľvek ťažkostiam, najmä však voči útlaku zo strany Maďarska v zmysle rozvoja duchovného života v čisto slovenskej reči.

Ak jedným zdrojom vývoja bolo obrábanie políčok a získavanie plodov z nich, tak druhým zdrojom vývoja Černovej bola hrdosť na národný život a kultúrne dianie. Medzi toto možno zaradiť aj vznik pošty v Černovej dňa 24. apríla 1885, pôsobiacej k spokojnosti našich predchodcov až do roku 1906, kedy bola zmenená na poš- tovňu. Významným článkom bol aj ľudový tanec a oblečenie v oblasti slovenských folklórnych tradícií. A ž do dnešných čias sa zachovali zmienky o Černovej s touto tematikou v rôznych publikáciách. Ani najťažšie podmienky našich predchodcov neviedli k beznádeji. Viera a práca na duchovnom poli sa od roku 1905 opierala o ochotnícku divadelnú činnosť v slovenskej reči. Tu bola veľmi nápomocná Salvova tlačiareň v Ružomberku, založená v roku 1888, ktorá dodávala aj černovským ochotníkom tlačené divadelné hry v slovenskej reči vo forme malých lacných knižiek. Takto bola Černová známa prioritou slovenské jazyka. Hrávalo sa v priestoroch starej školy s vlastnými kulisami. Veľkým podporovateľom tejto činnosti bol Andrej Hlinka, ktorým svojim rodá- kom na roli dedičnej pomáhal kde sa dalo a preto vyrástlo veľké spojenie medzi ich kňazom v čase keď pôsobil v Sliačoch, ale najmä v Ružomberku. Bol to on, čo všemožne podporoval rozvoj kultivovaného života, vrátane stavby kostola.

Najvyššou známkou civilizovanej spoločnosti je úroveň dosiahnutého vzdelania a poznania vo všetkých oblastiach, ktoré nás obklopujú. Dosiahnutá hĺbka týchto vedomostí dáva punc vlastenectva a národného povedomia, či usilovnosti pri tvorbe vlastných dejín a hodnôt. Ak berieme tieto slová vážne, potom môžeme povedať a spokojne konštatovať, že občania Černovej v priebehu dejín tieto myšlienky neustále uplatňovali. Dôsledkom týchto postojov boli udalosti v Černovej v roku 1907. Túto černovskú tragédiu si každoročne pripomíname pietnou spomienkou, ktorou si uctievame padlých martýrov a vyliatu černovskú krv na oltár Slovenska.

Nemožno zabudnúť na tých, ktorí odišli za prácou za hranice vlasti. Vysťahovalectvo v Černovej je evidované už aj v I. polovici 19. storočia, vyvrcholilo však v rokoch 1899 až 1907, ba až 1913. Ale aj v krízových rokoch 1929 až 1938 odišlo mnoho obyvateľov Černovej za hranice. Niektorí z nich sa vrátili a získané zdroje a poznatky uplatňovali priamo v Černovej. Aj v rokoch prvej a druhej svetovej vojny obyvatelia Černovej preukázali vernosť národu, preto im právom patrí kytica vďaky a úcty.

Po rokoch 1945 - 48 sa Černová naďalej pridŕžala svojej podstaty, o čom svedčí plodná existencia divadelného spolku, dvoch spevokolov, telovýchovnej jednoty, dvoch požiarnych zborov a pod. Dodnes tieto organizácie, združenia a spolky pracujú veľmi dobre.